Desatoro BOŽÍCH prikázaní

 

 

   I. prikázanie                    VI. prikázanie

   II. prikázanie                    VII. prikázanie

   III. prikázanie                    VIII. prikázanie

   IV. prikázanie                    IX. prikázanie

   V. prikázanie                    X. prikázanie




„Písmo ožije až vtedy,

keď človek začne plniť prikázania.

Tým dozrieva celkom postupne

do všetkoobsahujúceho zákona

lásky a života.

Len ten, kto zo srdca

a v duchu lásky plní prikázania,

spoznáva všetkoobsahujúci zákon

a takto prichádza k pravde,

ktorá je vo vnútri duše človeka. “

 

                                                                                                (Z: “To je Moje Slovo“)

 

 

 

 

 

 


Prečo nám nemôže svet, taký, aký je, dať mier? Pretože sa neskladá z nezištnej lásky, ale zo sebalásky. Ľudia by sa museli zmeniť, tým, že budú rozvíjať vnútornú lásku, nezištnú lásku. Potom pomaly dostane tento tvrdý a nekľudný svet celkom inú podobu. Desatoro prikázaní ukazuje cestu, lebo to sú výňatky z Absolútneho zákona nebies, božského zákona nezištnej lásky.
Bohatstvo toho, čo Desatoro prikázaní obsahuje, sa otvorí tomu človeku, ktorý postupne napĺňa obsah týchto prikázaní z večného zákona, teda ho oživuje svojim myslením a jednaním. Táto kniha v obrysoch naznačuje šírku a hĺbku Desatora prikázaní. Súčasne je ukázané, ako sa prakresťania, Kristovi priatelia, stále viac snažia konkrétne uskutočňovať Desatoro prikázaní v situáciách každodenného života.

 



 

 

 

 

 

Predslov

       Boh dal ľudstvu Desatoro prikázaní cez Svojho služobníka Mojžiša. Národ Izrael bol vyvolený k tomu, aby priniesol ľudstvu príkladným životom záchranu, žitý Boží zákon. Keď sa Izraeliti napriek pomoci a ponaučeniam podaných prikázaniami stále hlbšie zamotávali do svojich príčin, inkarnoval sa v Ježišovi Nazaretskom Boží Syn. V Ňom sa k nám, ľuďom, opäť priblížil Otec, Boh lásky, dobra, odpustenia a milosti. Lebo On nám ukazoval cestu, ktorá vedie cez sebaspoznanie a očistenie hriechov uskutočňovaním a plnením Božích zákonov späť do večného domova. Ježiš Nazaretský žil a učil túto cestu. Táto cesta je podaná v Reči na hore, ktorá obsahuje poučenia pre konkrétne uskutočňovanie vo všednom dni. Táto ponuka platila a platí pre všetkých ľudí, ktorí chcú kresťansky žiť. 

       V našej dobe hovorí k nám ľuďom Kristus znovu cez prorocké ústa. V nespočetných prejavoch a pôsobením Jeho učiacej prorokyne a vyslankyne, prehlboval a prehlbuje Desatoro prikázaní a Reč na hore. Tak nám Boží Duch dáva pomoc pre uplatnenie Jeho učenia, poukazuje na príčiny a duchovné súvislosti a vedie nás k odpovediam, k cestám a riešeniam v najrôznejších životných situáciách. Tým prináša Boží Duch Svoje večné zákony do nášho všedného dňa, aby sme získali skúsenosť, ako môžeme “zákonite“, to znamená v Božom Duchu, myslieť a žiť.

       Záleží na tom, aby sme to, čo spoznáme, tiež uskutočňovali v našom živote. U s k u t o č ň u j m e  to, čo učil Ježiš – a Ježiš hovoril práve o uskutočňovaní - potom vytvoríme mohutný potenciál pozitívnej, teda božskej energie a získame aj schopnosť vžiť sa do našich blížnych, porozumieť im a tolerantne ponechať svojmu blížnemu slobodnú vôľu.

 

       Táto malá knižka, ktorá vznikla na základe textov z troch rozhlasových vysielaní  “Malá beseda v Univerzálnom živote“, obsahuje niektoré dôležité výklady k Desatoro prikázaniam.

       Desatoro prikázaní sú výňatky z Absolútneho, dokonalého Božieho zákona. Tento Boží zákon je  ž i v o t . Život, Boh, je vo všetkom nekonečná mnohotvárnosť a plnosť bytia. Je v každej zákonitosti, aj v každom prikázaní životom, ktorý sa nám ľuďom odkrýva uskutočňovaním a plnením, našim konaním a životom. Kto to chce pochopiť, nech to pochopí. Kto to chce nechať, nech to nechá. Kto by to chcel pochopiť, môže prijať každé prikázanie ako bránu k plnosti života – života v Bohu, v Božom Duchu.

       Ak sa ponoríme našim myslením a konaním do hĺbky života, potom objavíme, že každé prikázanie je nakoniec obsiahnuté v ostatných prikázaniach.  Skúsenosť, že všetko je obsiahnuté vo všetkom, nemôže táto kniha sprostredkovať, avšak podáva podnety, upozornenia a príklady tomu, kto by chcel čestne kresťansky žiť, kto by chcel v dnešnej dobe nasledovať Božieho Krista.

       Ako pred 2000 rokmi, tak i dnes nám Kristus dáva na vedomie hlavné prikázanie: „Miluj Boha, svojho večného Otca, nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého!“ V tejto zákonitosti Vnútorného života sú obsiahnuté všetky Božie prikázania.

       Pritom je podstatné, aby prikázania – ako všetky Božie pravdy – neboli len na papieri, ale aby boli žité*; až potom sme schopní pochopiť v hĺbke Božie slovo, Jeho prikázania, Jeho poučenia pre život nás, ľudí.  Ježiš, Kristus, nám to podal takto: „Kto túto Moju reč počuje a   k o n á   ju, ten sa podobá múdremu mužovi. . . “ Dnes nehovorí inak.

       Nikto z nás prakresťanov nie je ešte dokonalý “Vykonávateľ slova“, a predsa sa denne snažíme nasledovať Krista tým, že sa denne sami spoznávame, našu hriešnosť očisťujeme, viac ju nekonáme a namiesto toho plníme Božie zákonitosti, ktoré sú v súlade s hlavným prikázaním nezištnej lásky, s Desatoro prikázaniami a s Rečou na hore.  Kým ľudia úplne nesplnia Boží zákon, to znamená, kým nebudú konať vo všetkom Božiu vôľu, takže Jeho Duch bude môcť neprestajne cez nich pôsobiť, dovtedy ešte  potrvá každodenný boj.  Pritom sa stáva, že ešte „padneme“ v myšlienkach, slovách a činoch, teda robíme chyby a nesprávne sa rozhodujeme.  V tomto prípade je dôležité nezostať ležať, ale zdvihnúť sa pomocou sily Krista a znova sa nasmerovať na Boha a Jeho zákony.  Týmto spôsobom sa usilujeme ďalej o plnenie, a nastupujeme viac a viac naše duchovné dedičstvo, ako je to zmyslom a účelom nášho pozemského života.  To je pre nás nasledovníctvo Krista a náš život v Božom Duchu. 

 

       Prakresťania v Univerzálnom živote

       a v Obci zväzku Nový Jeruzalem

 

       Würzburg, v novembri 1994

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

I


Prvé prikázanie

 

       V biblii, ktorú máme pred nami podľa prekladu Luthera*, znamená prvé prikázanie: “Ja som Pán, tvoj Boh.  Nemáš mať žiadnych iných bohov okrem Mňa.  Nemáš si robiť obraz, ani zrovnanie s tým, čo je hore v nebi, ani s tým, čo je dole na zemi, ani s tým, čo je vo vode pod zemou.“

       Čo by nám prakresťanom v Univerzálnom živote chcelo povedať toto prvé prikázanie? Ako dodržiavame my, prakresťania, prvé prikázanie? Ako ho uskutočňujeme vo všednom dni?

 

       Prvá výpoveď na začiatku prvého prikázania znie: “Ja som Pán, tvoj Boh.“  Táto výpoveď má pre nás, prakresťanov, základný význam, lebo Boh je všetko, čo je; On je Duch života a Otec nás všetkých. V tom je už odôvodnené to ľudské ODKIAĽ a KAM.

 

       V prvom prikázaní sa ďalej hovorí: “Nemáš mať žiadnych iných bohov okrem Mňa.“  My, prakresťania, rozumieme pod “inými bohmi“ nielen moc, peniaze, vysoko zdokonalenú techniku, príliš časté zábavy, omamné jedy a podobné.  My to vidíme takto:

       Všetko to, čo neodpovedá božskému zákonu, večnému Božiemu slovu, sú „iní bohovia“, teda modly. K nim patria tiež prehnané priania, vášne a žiadostivosti, všetko to, o čo sa ľudia usilujú nad zdravú vieru.

       Živíme tieto doliehajúce, extrémne priania, žiadostivosti, vášne a náruživosti tým, že sa nimi dlhý čas zaoberáme v citoch, pocitoch a v myšlienkach, alebo ich dokonca vykonávame, potom sa k týmto modlám zároveň modlíme a dávame im energiu. K „iným bohom“ sa počítajú tiež ľudia, ktorých vysoko staviame, ktorých uctievame a ctíme, namiesto toho, aby sme si ich jednoducho vážili ako našich blížnych.

 

       V prvom prikázaní sa ďalej hovorí: “Nemáš si robiť obraz, ani zrovnanie s tým, čo je hore v nebi, ani s tým, čo je vo vode pod zemou.“ Ako to dodržiavajú prakresťania?

       My, prakresťania, vieme, že Boží Duch prebýva v každom človeku.  Aby sme sa obrátili na Boha, nášho Otca a na Krista, nášho Vykupiteľa, nepotrebujeme žiaden vonkajší obraz, pred ktorým kľačíme, a ktorý zbožňujeme, ale ideme do nášho vnútra a tam sa modlíme k Bohu.  Nepotrebujeme žiadne sochy, ani skrinky, ani obraz ukrižovaného alebo iné veci, lebo vieme, že Boží Duch je v nás živý.  Na Neho sa obraciame.  On je nám oporou a podporou.

       Každý takzvaný svätý obraz, ktorý je uctievaný, je koniec koncov “iný boh“, lebo každý obraz, ktorý je uctievaný navonok, nás odvádza od pravého Boha, od Boha v našom najhlbšom vnútri.

       Kristus nám prejavil v nasledujúcom zmysle: Ak uctievame obrazy alebo sochy, ako mnoho obrazov svätých, potom si urobíme obraz Boha, anjelov, ba dokonca neba, ktoré sú často znázornené svietiac a žiariac, avšak odpovedajú celkom pozemským skutočnostiam.  Tento obraz sa vryje do našej duše.  Keď raz príde hodina skonania, a ako duša ideme do ríš na druhej strane, potom nám budú tieto obrazy podľa okolností spôsobovať utrpenie, lebo sú to programy, ktoré sme vložili do našej duše.

 

       Našim myslením si nevieme nebesá predstaviť.  Nedokážeme si urobiť žiadnu predstavu o čistých duchovných svetoch, ani o anjeloch, duchovných bytostiach a už vôbec o Bohu-Otcovi, Otcovi-Matke-Bohu a o Kristovi, Spoluvládcovi nebies.  Obrazy a sochy sú teda len predstavami.  Ak prichádzame ako duša s takýmito predstavami na druhý svet, potom ich musíme najskôr odložiť, aby sme došli behom čistiaceho procesu našej duše k pravému obrazu, k realite bytia; až sa ponoríme do nebies, ktoré sme si ako človek nemohli predstaviť, až budeme vidieť Boha, nášho Otca tvárou v tvár, a tiež Krista, nášho brata a Vykupiteľa, a tiež našich bratov a sestry, božské bytosti neba.  – Tak nás učil Kristus, prejavujúci sa Duch.

 

       My, prakresťania v Univerzálnom živote, tiež nemáme kríž s telom.  Pre nás vstal Kristus z mŕtvych.  Sme si vedomí, že nosíme Vykupiteľský čin Pána v našich dušiach, v našich srdciach.  Tento je symbolizovaný jednoduchým krížom bez tela.  Pre nás je vykupiteľský kríž zároveň ukazovateľom smeru do večného bytia.

       Ukrižované telo je rôzne zobrazované.  Ak veríme v toto telo, v tento obraz, že to bol kedysi Ježiš, potom máme toto ukrižované telo ako obraz v našej duši.  Keď ideme po našej telesnej smrti ako duša na druhú stranu, zjaví sa nám obraz ukrižovaného tela.  Potom to budeme mať ťažké, odstrániť z našej duše tento obraz, ktorý sme stále uctievali.  Podľa okolností to bude dlhá cesta, kým si uvedomíme, že vzkriesený je žiariaca bytosť večného Bytia a nie telo na kríži.

 

       V prvom prikázaní sa tiež hovorí, že si nemáme robiť žiadne obrazy o tom, čo je dole na zemi a o tom, čo je vo vode pod zemou.  Tomu porozumieme, keď vieme, že všetko, čo vidíme na zemi, nie je skutočnou realitou.  Naše fyzické oči hľadia na obal, ktorý v sebe skrýva život, Ducha.

       Zvieratá, rastliny, kamene, to, čo je na zemi a v zemi, čo vidíme vo vode a čo je na dne mora, sú Božie aspekty, ktoré majú na základe zhustenia matérie inú formu, ako vo večnom bytí.  Našich ďalších blížnych, zvieratá, máme vnímať srdcom; celú prírodu máme schvaľovať ako veľké Božie stvoriteľské svetlo a nosiť ho v srdci. Avšak nebolo by na mieste domnievať sa, že pozemská životná forma – napr. forma kvetu, zvieraťa – odpovedá stvoriteľskej sile Boha v nebi. V kvete, vo zvierati, je esencia života – Boh. Vonkajšia forma je materiálny obal.

       Prírodné ríše sú sformované Božie aspekty.  To, čo vidíme na zemi, nie je teda pôvodné stvorenie, ale len odlesk toho, ako to Boh stvoril v čistom stvorení.  Preto si nemáme o tom robiť predstavu a myslieť si, že v nebi je táto forma rovnaká.

 

       V biblii “Dobrá správa“* znie prvé prikázanie trochu inak: “Ja Som Pán, tvoj Boh.  Okrem Mňa neexistujú pre teba žiadni iní bohovia.  Nevytváraj si žiaden obraz Boha.  Nerob si tiež žiaden obraz čohokoľvek v nebi, na zemi, alebo v mori.“

       Nie písmeno je teda pravdou, ale zmysel.  Preto je pre nás, prakresťanov, dôležité pochopiť význam denným plnením prikázaní a Reči na hore.










 

 

 

 

II

 

Druhé prikázanie

 

       Druhé prikázanie v Lutherovej biblii znie: “Nemáš zneužívať Meno Pána, svojho Boha, lebo Pán nenechá nepotrestaného toho, kto zneužíva Jeho Meno.“

       My, prakresťania, vidíme ako zneužitie Božieho Mena to, že ľudia, ktorí poznajú Božie prikázania a Kristovo učenie, ktorí s nimi súhlasili, tieto napriek tomu nedodržujú; že dokonca iných upozorňujú na prikázania, poučujú a sami celkom inak konajú.

 

       Zneužitie nie je len v tom, keď preklíname, prisaháme, alebo podobne pod Jeho Menom, ale tiež, keď vypustíme Meno večne Svätého bez rozmýšľania z úst, napr. : „Ach, Bože, Bože!“ Alebo, keď používame pozdravy ako „pozdrav Pánboh!“ alebo „Boh na pozdrav!“, bez toho, aby sme si všímali, čo hovoríme, bez toho, aby sme ich vedome vyslovili.

       V mnohých rozhovoroch berieme slovo “Boh“ do úst – čo si pritom myslíme? Často si pritom nič nemyslíme, sú to len prázdne slová, frázy.  Avšak všetko je energia.  Z  toho vyplýva: Za každé slovo, ktoré vychádza z našich úst, nesieme zodpovednosť.  Takto to učil prorocký Duch, Kristus; takto to je tiež napísané podľa zmyslu aj v biblii.  Mali by sme teda plniť druhé prikázanie tým, že dávame pozor na to, čo si myslíme, keď berieme slovo “Boh“ do úst.

       Často hovoríme: „Vďaka Bohu, že sa mi toto, alebo tamto nestalo!“ Slová “Bohu vďaka“, môžeme síce vysloviť, ale sme Bohu skutočne vďační? Poväčšine to nie je viac, ako slovný zvrat, ktorý mnohí používajú, avšak v najzriedkavejších prípadoch vezmú túto situáciu za podnet, porozmýšľať o sebe samom – o svojom zmýšľaní a živote, o svojej sejbe, a prípadne očakávajúcej úrode, a o Bohu a Jeho prikázaniach.

       Ak sa zamyslíme a v situácii sa spýtame sami seba, ako k tomu došlo, že sme s úľavou zvolali: „Vďaka Bohu!“, potom nám to má určite niečo povedať.  Ak sa spoznáme vo svojich citových pohnútkach, potom sa naučíme ďakovať Bohu zo srdca.  Zároveň sa usilujeme túto chybu, tento hriech, ktorý sme spoznali, a potom s Kristom očistili, viac nekonať. To je aktívna vďaka Bohu, nášmu Otcovi a Kristovi, nášmu Vykupiteľovi.

 

       My prakresťania poznáme pozdrav pokoja a medzitým sme si zvykli o ňom porozmýšľať. Ak vyslovíme slovo “pokoj“, vyšleme ho ako pozdrav k nášmu blížnemu, potom by sme sa mali denne snažiť udržiavať pokoj s našim blížnym. Keď však nášho blížneho podceňujeme, závidíme mu to a ono, nenávidíme ho, a cez to mu prajeme pokoj, potom zosmiešňujeme Boha. To je zneužitie svätého Mena.

       Božie Meno je častejšie ťažko zneužívané, ako sa všeobecne predpokladá, lebo mnohí mýlia iných aj samých seba o skutočných podnetoch svojho konania a chovania sa. Božské meno zneužívame napríklad vtedy, keď vstúpime do náboženského spoločenstva s úmyslom, dosiahnuť niečo pre nás osobne, keď si napríklad úradom v spoločenstve chceme zaistiť vysokú životnú úroveň, úctu a bezstarostný život. Podobné platí, keď napríklad spolupracujeme v cirkevnej rade, aby sme boli uctievaní spoluobčanmi v obci, aby „sme boli niekým“. Keď sa postaví pred meno politickej strany označenie “kresťanská“, aby bolo vieryhodné, že sa tu žijú Božie prikázania, resp. že títo ľudia sú Kristovými nasledovníkmi, potom je to zneužitie Jeho Mena, ak sa Pánove Meno použije ako vývesný štít, hoci to v živote a snažení ľudí nie je tak, ako to vyžadujú prikázania, alebo Reč na hore. Tak sú spoluobčania zaslepovaní a vedení do bludu.

 

       Kto chce preskúšať, či sa slovo “kresťanský“ používa len ako krycí plášť, alebo fraška, alebo sa členovia skutočne snažia o kresťanské ciele, ten nech sa pozrie na ovocie – ako nám Ježiš doporučil vo Svojej Reči na hore ako rozlišovacie znamenie: „Spoznáte ich podľa ovocia“.  Ako merítko pomôže tiež Desatoro prikázaní.  Zastupuje napríklad určitá skupina, spoločenstvo alebo strana prikázanie „Nezabiješ“, alebo je za to, že môžu byť iní ľudia napríklad zabití vo vojne?

       Mali by sme si uvedomiť, že tí ľudia, ktorí takéto spoločenstvo alebo stranu podporujú tým, že ju volia, alebo platia príspevky, sú rovnakou mierou zodpovední a zúčastňujú sa na zneužití Božieho Mena. Každý sa musí pred Bohom zodpovedať za to, čo zastáva, alebo na čo sa viaže. Kto vie o nepráve a mlčí, je tak isto spoluvinným.

        V druhom prikázaní sa hovorí:„. . .lebo Pán nenechá nepotrestaného toho, kto zneužíva Jeho meno.“ Kristus, prorocký Duch, nás učil, že nie Boh nás trestá za to, čo konáme, ale my sami sa trestáme zákonom: „Čo človek zaseje, to bude žať. “ To predsa neseje Boh, ale to sejeme my; a čo my sejeme, to budeme i my žať.  Teda my pocítime následky nášho konania a nekonania, lebo každý je zodpovedný sám za seba. Boh nepozdvihne hriešnika do neba, ale ukáže mu jeho priestupok, aby ho očistil a viac nekonal.

       Tieto súvislosti však nemožno prebrať z doslovného znenia spoločnej evanjelicko-katolíckej biblie, lebo tam sa hovorí: “Nezneužívaj Meno Pána, tvojho Boha, nadarmo, lebo Pán potrestá každého, kto tak koná.“      

       Vidíme, že by bolo dobré plniť najskôr prikázania, namiesto odsudzovania a poukazovania na Boha ako trestajúceho Boha.  On pripustí, že hrešíme, lebo nám dal slobodnú vôľu.  Keďže to On pripúšťa - ako následok slobodnej vôle - nebude nás preto tiež trestať. My sa potrestáme sami.

       Musíme porozumieť  z m y s l u   slov, a aj zmyslu prikázaní.  Biblia môže byť len vtedy verne pochopená podľa obsahu, keď plníme krok za krokom prikázania; inak berieme povedané slovo doslova a pripisujeme Bohu, že On trestá.

       Ježiš nám priniesol Otca lásky.  To bolo nutné, lebo v Starom zákone stále znovu zaznieva “trestajúci Boh“.  Slovná zásoba vtedajšej doby sa vyvinula z viery v mnohobožstvo.  Preto je Starý zákon, ku ktorému patrí tiež Desatoro prikázaní, preniknutý výpoveďami z viery v mnoho bohov, ktorí trestajú, a z viery v mnohobožstvo preniklo veľa do viery v jediného Boha.

       Mali by sme si vedome položiť otázku: Veríme v trestajúceho Boha, teda na Starý zákon, alebo veríme v Boha lásky, ktorého nám priblížil Ježiš, Kristus? V Novom zákone je napísané: „Čo človek seje, to bude žať.“ Ak veríme v trestajúceho Boha, potom nesúhlasíme s touto zákonitosťou o sejbe a žatve, ktorou budeme nakoniec, sebaspoznaním a očistením hriešnosti, nepriamo vedení.

       My sme kresťania a mali by sme sa rozhodnúť: Buď veríme v trestajúceho Boha, alebo v Boha lásky a milosrdenstva: v Boha, ktorý zmierňuje, odpúšťa, v Boha, ktorý nám zo Svojej lásky vyslal Svojho Syna, Ježiša, Krista.

 














III

 

Tretie prikázanie

 

       V biblii podľa prekladu Matina Luthera tretie prikázanie znie: “Spomeň si na deň sabatný, aby si ho svätil.  Šesť dní máš pracovať a konať všetky tvoje diela.  Ale na siedmy deň je sabat Pána, tvojho Boha.  Vtedy nemáš konať žiadnu prácu, ani tvoj syn, tvoja dcéra, tvoj paholok, tvoja slúžka, tvoj dobytok a ani cudzinec, ktorý žije v tvojom meste.“

      
       Ako máme svätiť deň sabatný? Ako to dodržiavame my, prakresťania?

       Toto prikázanie nehovorí, že jeden deň v týždni sa nemá vôbec nič robiť, ale my tomu rozumieme takto:

       V tento deň sa máme stretnúť v spoločenstve, spoločne sa pozrieť na uplynulý týždeň a uzatvoriť ho silou Pána.  Čo je ešte hriešne, teda ešte nie je očistené, to by sme mali s našim blížnym očistiť, aby sme mohli ísť slobodne do nového týždňa.  Ak je všetko uzavreté do tej miery, ako je to možné, potom máme Boha uctievať a chváliť, ďakovať Mu, a tiež hovoriť o Ňom, ktorý je nekonečná láska, a ktorý nás sprevádzal počas minulého týždňa.

       Takto to konáme my, prakresťania, každú sobotu večer.  Zídeme sa k modlitbe a spoločne hodnotíme uplynulý týždeň, uzavrieme ho a prejdeme spoločne k večeri Pána.  Ďakujeme Bohu, chválime a uctievame Ho a ideme zase s Kristom vedome do budúceho týždňa, aby nám pomáhal plniť prikázania a Reč na hore.

       My, prakresťania, teda vzdávame spoločne v deň “sabatu“ úctu nášmu večnému Otcovi a v tento deň pestujeme vedome viac vnútro ako vonkajšok.  Tak je tento deň pre nás prameňom sily.  Nepremrháme bez zmyslu našu silu, ale čerpáme v tento deň z prameňa, ktorým je Boh, nádej, silu, dôveru, a taktiež radosť pre nový týždeň.

       Okrem toho sa my, prakresťania, tešíme na voľné hodiny, v ktorých môžeme urobiť niečo pre nás osobne – to, čo nám robí radosť.  Avšak vyhýbame sa takzvanému stresu vo voľnom čase, lebo jeho následky by určovali náš budúci týždeň.  Ako by to potom vyzeralo v pondelok, ktorý by mal byť dynamickým pracovným dňom, dňom pôsobenia?

       My, prakresťania, sa usilujeme, aby sme sa vo voľnom dni stali pokojnejšími a rozvážnejšími, ešte viac sa zvnútornili, načerpali, „natankovali“ silu, aby sme mohli ísť plní sily do nového týždňa s Kristom, našim Vykupiteľom.

 

       V texte biblie “Dobrá správa“ znie toto tretie prikázanie: “Nezabudni na deň pokoja.  Je to zvláštny deň, ktorý patrí Pánovi.  Šesť dní v týždni máš čas, aby si konal svoju prácu.  Siedmy deň ale, má byť dňom pokoja.“

 

       Ak porovnáme obidva biblické texty, tak znova spoznáme: Pravda je v obidvoch knihách napísaná inými slovami.  Vidíme: nemáme sa viazať na písmená, ale pochopiť zmysel, a tento môžeme zistiť len vtedy, keď sa v dennom živote usilujeme plniť Desatoro prikázaní a Reč na hore a viac a viac podľa nich žiť.














 

IV

 

Štvrté prikázanie

 

       V Lutherovej biblii štvrté prikázanie znie: “Máš si ctiť svojho otca a matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“ V jednotnom preklade to znie: “Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh.“

 

       Kristus, prejavujúci sa Duch, nás učil nasledujúce: Aj otec a matka sú naši blížni.  Máme si ich ctiť a vážiť, máme ich – ako všetkých ľudí – nosiť v srdci.  Avšak úcta patrí jedine Bohu, nášmu Pánovi. Teda má sa rozlišovať medzi “vážiť si“ a “uctievať“: Uctievame Boha tým, že Ho nadovšetko milujeme, staviame Ho nad naše ľudské a s Jeho silou očisťujeme našu ľudskosť, hriešnosť.  Nášho blížneho si vážime tým, že mu zo srdca prajeme dobro, pristupujeme k nemu s porozumením, nič mu nezávidíme, nepodceňujeme ho, nechávame mu slobodu a najskôr urobíme sami to, čo od neho očakávame.

       Deti i rodičia sú Božími deťmi.  Sú teda súrodencami. V dieťati, ktoré sa musí počas rastu učiť a vytvárať si programy pre tento pozemský život, prebýva dozretá duchovná bytosť.  Rodičia sú starší len rokmi, podľa Božieho zákona sú veľkými bratmi a sestrami pre svoje deti, ktoré sú zverené do ich opatery a ochrany.

       Slová „aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dal Pán, tvoj Boh“  hovoria: Kto dodržiava Božie zákony, toho život bude prebiehať harmonicky.  Nebude mať vo svojom živote žiadne veľké zlomy, ani ťažkú chorobu, ani predčasnú smrť. Bude žiť v pokoji so svojimi blížnymi, a takto budú môcť žiť spolu pokojne  “na zemi“  všetci, ktorí dodržiavajú toto prikázanie a aj ďalšie prikázania.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V

 

Piate prikázanie

 

       Vo väčšine biblií je doslovné znenie piateho prikázania jednoduché a jasné: “Nemáš zabíjať.“

       Taktiež v “Scofieldovej biblii“*, v ktorej však poznámka pod čiarou znie nasledovne: „Hebrejská reč používa rôzne slová na vyjadrenie pojmu “zabíjať“.  Sloveso, ktoré sa tu používa, je zvláštne slovo, ktoré môže znamenať len vraždu a naznačuje vždy úmyselné zabitie.“

       V spoločnom preklade evanjelickej a katolíckej cirkvi je to už  “úradne“. Tam to teraz znie: “Nemáš vraždiť.“

       Toto podnecuje otázky. Čo je teda správne? Znamená to teraz: “Nemáš zabíjať“ alebo “Nemáš vraždiť“? Ako sa máme správať ako kresťania?

       Hore uvedená poznámka pod čiarou v Scofieldovej biblii hovorí, že nemáme úmyselne zabíjať.  Vzhľadom na zvieraciu ríšu by nemalo prikázanie neúmyselného zabíjania zmysel, lebo kdekoľvek my, ľudia, stúpame nohami, sú pod našimi nohami mnohé – čiastočne veľmi malé – zvieratá.  I keď zašliapneme niektoré zvieratá, nerobíme to však úmyselne.  Ak sa oprieme o strom, potom pritom eventuálne tak isto zabijeme malé zvieratá; nevidíme ich, teda nerobíme to úmyselne.  Avšak, keď chceme zabiť človeka, potom to urobíme úmyselne.  A to nie je podľa všeobecného používania reči nič iné, ako vražda.  Teda zabitie je, presne povedané, to isté ako vražda.

       Ak sa pozrieme bližšie na podstatu veci, potom spoznáme: Keď človek zabije človeka, má predtým určité myšlienky, a myšlienky sú sily.  Hoci myšlienky nevidíme, predsa sú to energie, skutočnosti, a pôsobia.  Ak napr.  máme vo vojne myšlienky strachu: Nepriateľ – takto označujeme nášho brata – by nás mohol zabiť.  Teda zabijeme najskôr my jeho.  Ak je niekto vojak, musí myslieť na to, že bude zabíjať; lebo vojak sa učí zabíjať a cvičí sa v tom, aby to potom vykonal.

       Ak schvaľuje napríklad katolícka, alebo evanjelická inštitúcia vojnu, potom nie je divné, že uvíta takú poznámku, aká je v Scofieldovej biblii.

       Či ide o zabíjanie, alebo vraždenie – každý vie: Kto ide do vojny, ten podľa okol-nosti zabije svojho brata.  Keďže nám Ježiš Nazaretský zvestoval, že všetci sme bratia a sestry, deti  j e d n é h o  Otca, potom je to jednoducho brato-vražda – či je to už zabíjanie, alebo vraždenie.

       Otázka k Vám, milý čitateľ: Je to pre Vás rozdiel, či budete zabitý, alebo zavraždený? Pravdepodobne nie, lebo mŕtvy je mŕtvy.

       Ak sme pravými kresťanmi, potom si musíme položiť otázku: Čo by na to povedal Ježiš? Povedal Petrovi, keď tento odsekol vojakovi ucho: „Zastrč meč do pošvy“, a Ježiš zahojil ucho.  Prečo? „Nerobte nikomu násilie alebo neprávosť.“

       Ježiš povedal v zmysle : „Kto zoberie meč, tak isto mečom zahynie.“ Nasledovne platí: Kto zoberie pištoľ a zabije svojho brata, bude taktiež zabitý pištoľou, výstrelom – iba ak sa snaží o Božiu milosť, tak nechá prehovoriť svoje svedomie a očistí svoju vinu z celého srdca.  Avšak, keď už dopredu povieme: „Zabijem dnes svojho brata, ktorý je mojim nepriateľom – veď to môžem zajtra očistiť“, potom nám to nepomôže.

       Násilie vyvoláva opäť násilie. Spoznávame nezmyselnosť vojen. Hovorí sa: Vojaci sú posielaní do vojny, aby bol mier. – Ale dá sa vytvoriť mier zbraňami, delami, zabíjaním naších blížnych?

 

       Vieme, že všetko hriešne, čo od nás vychádza, sa k nám zasa vráti.  Strach nášho blížneho, ktorý pocíti strelu v srdci, a ktorý cíti, že musí zomrieť, jeho muky, jeho množstvo myšlienok, nenávisť, jeho prianie pomstiť sa – to všetko sú energie, ktoré sa nerozplynú v nič.  Niekde sa prejavia; sčasti v tom, ktorý skonáva, lebo on bol tiež vojakom.  Zoberie si časť negatívnych energií ako záťaž so sebou do duševných ríš a väčšinou do ďalšieho pozemského života.  Pocity a myšlienky zomierajúceho padnú tiež naspäť na pôvodcu.  Pôvodca úmyselne zabil, lebo dopredu vedel, že bude ako vojak zabíjať.

       Čo nebude v tomto živote odpykané, vedie nás v ďalších životoch na Zemi do podobných situácií.  Napríklad sa narodíme v krajine, v ktorej je vojna.  Kolesom znovuzrodenia sa stretnú vinník a obeť stále znova.  Stále znova sú vinník a obeť nepriateľmi, pokým si raz nepodajú ruky a neuzavrú medzi sebou mier.  Vina, ktorá obidvoch navzájom viaže, zároveň na seba púta, sa očistí a rozplynie len odpustením a vzájomnou prosbou o odpustenie.

       Koleso znovuvtelenia, skutočnosť reinkarnácie, je jasne viditeľná v mnohých udalostiach našej dnešnej doby.  Všetko je energia a žiadna energia sa nestratí.  Napríklad vo vojnách bude pôsobiť mohutná vlna nahromadených agresívnych negatívnych energií, neočistený potenciál hriechov mnohých ľudí, ktoré sa – eventuálne počas storočí – nahromadili a vybudovali.

       V biblii je napísané: „Čo človek zaseje, to bude žať.“ Ak teda sejeme smrť tým, že úmyselne zabijeme svojho blížneho, potom tak isto zožneme smrť týmto spôsobom, ak včas nespoznáme naše príčiny, pomocou Božej milosti ich neočistíme a viac nekonáme. Takto nás to učil Ježiš.

       Koleso znovuvtelenia sa točí a privádza stále znovu tie duše do tela, ktoré si naložili na seba vinu, a túto ešte neočistili. Ak sa pozrieme naspäť na najrôznejšie vojny v tomto svete, potom spoznáme, že podobné vojny prepukajú stále znovu v tých istých, alebo v susedných krajinách. Prečo? Lebo príčiny nie sú očistené; prichádzajú k účinku.

       Boh dal cez Mojžiša prikázanie: „Nemáš zabíjať“.  Prečo bolo toto miesto v biblii najnovšie sfalšované na slová “Nemáš vraždiť“? Pozrime sa na to.  Ponúka sa nasledovné vysvetlenie:

       Obidve cirkvi, ktoré vykonali sfalšovanie, schvaľujú vojnu. Preformulovaním piateho prikázania majú k tomu teraz biblické ospravedlnenie, lebo podľa ich názoru je usmrtenie človeka vo vojne „len“ zabitie, a nie zavraždenie. Keďže najnovšie má byť zabíjanie dovolené, môžu sa podľa toho bez uváženia viesť vojny a ľudia môžu byť vo vojne usmrtení.

       Ak sa pozrieme hlbšie do súvislostí, potom aj tu spoznáme koleso znovuvtelenia, reinkarnáciu. V minulých epochách nechala katolícka cirkev tiahnuť do „svätej“ vojny, aby inak veriacich násilne pokresťančila, alebo ich usmrtila.  Tak sa stalo napr. židom v údolí Rýna a kresťanským Maďarom a Sarazénom franským vojskom v prvej križiackej výprave.  Tak sa stalo i v čase objavenia Južnej Ameriky na státisícoch indiánoch.  Tak sa stalo v 20.  storočí, keď mali byť balkánske štáty obývané len „kresťanmi“.  Zabíjalo a plienilo sa – a to údajne v Mene Krista.

       V dušiach oných bývalých vinníkov, ak sa títo neobrátili, sa naďalej nachádza tento masívny negatívny potenciál.  Teda ešte ho majú v dušiach mnohé dnešné cirkevné vrchnosti, ktoré boli podľa okolností v tamojšej dobe vtelení a zúčastnili sa vo vtedajšej tzv. svätej vojne. Pretože je to ešte v duši, bude slovo “zabíjanie“ možno aktivované v poniektorom tzv. cirkevnom hodnostárovi.  Prichádzajú mu myšlienky a pocity.  Ale namiesto spoznania svojich myšlienok a pocitov, a očistenia s Kristom, navrhuje, aby zabíjanie vo vojne bolo dovolené, lebo to bolo predsa dovolené i vo „svätej“ vojne.

       Vraždenie, teda takzvané vedomé zabíjanie, masakrovanie, bolo už vtedy podriadené prikázaniu „Nemáš zabíjať“.  Čo sa skutočne stalo? Ako boli inak veriaci zabíjaní?

       Ako sa viedlo Germánom? Alebo pokrstiť – alebo odseknúť hlavu! A ako sa viedlo Indiánom? Alebo s nami, „kresťanmi“ – alebo do „pekla“! A ako sa viedlo Heretikom? Alebo s cirkvou – alebo smrť! Boli po státisícoch, miliónoch vysmievaní, mrzačení, masakrovaní a upálení. – Kým?

       Koleso reinkarnácie sa točí. Tie isté duše prichádzajú znovu v iných ľudských telách. Kam? Tam, kde ich priťahuje ich duševné zaťaženie.

       Položme si ešte raz otázku: Bolo to teda zabitie, alebo zavraždenie? A čo by nám bolo milšie: byť zabití, alebo zavraždení?

       Obidvoje znamená: mŕtvy. Život bol vedome odňatý.

 

       Piate prikázanie platí i pre náš vzťah k zvieratám. Obidve inšitúcie, „katolícka“ a „evanjelická“, schvaľujú pokusy na zvieratách.

       Zvieratá tiež cítia! Zvieratá na bitúnkoch ručia, lebo cítia, že im bude za pár minút odňatý život. Cítia, že nebudú môcť skonať podľa prírodných zákonov, ale že výstrel ukončí ich život.

       Ide to ešte ďalej. Spýtajme sa: Prečo je toľko zvierat smutných? Pretože vedome trpeli, alebo cítia, že budú nevýslovne trpieť, prípadne pod pokusmi. Skúsenosti, bôľ a utrpenie po stáročia a tisícročia nesú čiastkové duše mnohých zvierat. To robí mnoho zvierat smutnými, iné agresívnymi. Kto je vinný?

       Že sa milióny a miliardy svojvoľne zabíjajú, teda vedome masakrujú a používajú na pokusy – čo je to?  “Je to len zviera“, povie človek. Ale aj zviera predsa cíti.

       Zviera, ktoré je bité, pociťuje, narieka, žaluje. Keď sa zviera okríkne, tak sa strhne a drží si od nás odstup! Vidíme, že pociťuje, cíti. Cíti oveľa jemnejšie ako človek a vie, že prichádza na bitúnok; vie, že bude použité na pokusy.

       Mohlo by byť, podľa okolností, z doslovného znenia  “Nevraždi“ odvodené ospravedlnenie pre býčie zápasy, kohútie boje – pre všetky tie príležitosti, kde ľudia z chuti na boj, zničiť „protivníka“, alebo zo zábavy, pripúšťajú zabíjanie? Veď to nie je “vraždenie“.

       Človek je ukrutný. Prečo sa teda smie zabíjať, ale nie vraždiť? Nad týmto prečo, by sme sa mali my, kresťania, zamyslieť.

 












                                        

 

VI

      

Šieste prikázanie

 

       Šieste prikázanie odjakživa znie: “Nemáš cudzoložiť“. V novej biblii “Dobrá správa“ je namiesto toho “Neznič žiadne manželstvo“. Či cudzoložíme, alebo zničíme manželstvo – aký je to rozdiel?

       Zničiť manželstvo znamená, že sa my, muž alebo žena, zamiešame do manželstva nášho blížneho tým, že nahuckáme ženu proti mužovi, alebo muža proti žene.

 

       “Nemáš cudzoložiť“ naproti tomu znamená: Ak som uzatvorila ja napr. ako manželka alebo manžel, zväzok pred Bohom so svojim partnerom, potom mu dodržiavam vernosť v myšlienkach, v slovách a v činoch. O neveru sa jedná až vtedy, keď som neverný v myšlienkach, keď si predstavím iného partnera, alebo si predstavím, že mám s ním telesný kontakt.

       Všetko toto začína malými signálmi - slovami, pohľadmi a gestami - ktoré aktivujú myšlienky a predstavy. Akého druhu sú energie, ktoré prúdia napríklad pri flirte – je jedno akého sú stupňa? Sú božské? Je našim cieľom zachovať flirtom nášmu partnerovi a nášmu  “áno“, ktoré sme partnerovi dali, vernosť?

       V tomto zmysle povedal Ježiš v Reči na hore: “Nemáš cudzoložiť. Ja vám ale hovorím: Kto na ženu čo len žiadostivo pozrie, ten už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“

       Aj v myšlienkach teda môžem byť neverný. Spoznáme: “Nevera“  a  “Zničenie manželstva“ nie je to isté. Biblie teda podávajú rôzne výpovede.

       Čo povedal Boh Izraelitom cez Mojžiša? Povedal: “Nemáš cudzoložiť“? Alebo povedal: “Neznič žiadne manželstvo“? Komu veríme viac: Bohu cez Mojžiša, alebo korektorom biblie?

       Spýtajme sa opäť na pozadie. Keď sa formulácia natoľko zmení, musí to mať nejaký dôvod. Boli korektori eventuálne toho názoru, že chovanie, ktoré je v rozpore s manželstvom – napr. nevera, nemusí bezpodmienečne zničiť manželstvo? Z toho by vyplývalo, že takéto správanie je dovolené, pokiaľ sa nezničí manželstvo.

       Prečo asi chceli korektori “dovoliť“ toto chovanie, ktoré je v rozpore s manželstvom?

       Uvedomme si: Keď žena, muž, vie o chovaní svojho partnera, alebo svojej partnerky, ktoré je v rozpore s manželstvom, čo pociťuje? Čo si myslí? Ako cíti? Možno cíti nevýslovné utrpenie, sklamanie, sužovanie. Možno sa z toho vyvinie nepriateľstvo, nenávisť, hádky a nesváry s partnerom. Týmto správaním sa uvoľňujú myšlienky a slová. Vieme, že žiadna energia sa nestratí – kam teda pôjde táto energia? Z časti padne na mysliaceho a z časti na pôvodcu.

       My, prakresťania, veríme na Božie slová cez Mojžiša: “Nemáš cudzoložiť“. A veríme na slová Božieho Krista v Ježišovi, ktorý povedal: „Počuli ste, že bolo povedané ,Nemáš cudzoložiť´. Ja vám ale hovorím: Kto sa na ženu čo len túžobne pozrie, ten s ňou už scudzoložil vo svojom srdci.“

 

       Žiaden človek nie je dokonalý, preto sa môže niečo také raz stať. Možno si človek priniesol do tohto pozemského života predošlú neveru ako duševné zaťaženie. Teraz má túto vinu v citoch, pocitoch a v myšlienkach spoznať a očistiť, ale namiesto očistenia je znova neverný. Ak sa tak stalo teraz, záleží na tom, ako sa v tejto situácii zachová. Ak spozná, čo zapríčinil týmto správaním, oľutuje zo srdca, očistí s Kristom a viac to nerobí, potom mu je Bohom odpustené. Ak mu aj partner odpustil, potom je tento hriech vymazaný. Ak mu však partner neodpustí, potom táto vina čaká naďalej na odpustenie.

 

       Cudzoložstvo – ako je to s tými, čo nežijú v manželstve? Ako je to napr. s celibátom? Je slobodný stav Božou vôľou, alebo je zmenená formulácia šiesteho prikázania, prípadne medzi iným ústupok, na základe niekoľkých chybných krokov kňazov? Kto zaviedol celibát?

       Ježiš, Kristus, nehovoril o celibáte. Nemôžeme povedať: Ježiš nebol ženatý, preto nesmú byť ani takzvaní nasledovníci. To by bolo nesprávne. Ježiš prišiel ako Boží Syn, aby priniesol vykúpenie. A Ježiš, Boží Syn, nikdy nepovedal, že by bolo manželstvo hriešne. Vyslovil sa za manželstvo, ale nie za cudzoložstvo. Preto tiež nemôže byť celibát od Ježiša.

       Môže človek dodržať celibát, keď priniesol vo svojej duši túžbu po manželstve, po telesnom spojení? My, prakresťania, vieme o reinkarnácii a vieme, že to, čo nebolo v minulých inkarnáciách očistené, to si prinesieme znovu do tejto inkarnácie. Potom je v kňazovi možná živá túžba po spolužití s jednou partnerkou. Ak sa nachádzajú v človeku duševné zaťaženia z manželstva v minulých inkarnáciách, potom bude opäť rovnako a podobne konať, ak nechce tento potenciál hriechov oľutovať a očistiť silou Pána. Toto platí pre všetkých ľudí a platí to i pre kňazov. Preto sa v tomto smere medzi kňazmi veľa hreší.

       Nestaneme sa slobodní odriekaním a potlačovaním, ale len spoznávaním a postupnou premenou ľudských, hriešnych programov. Žiaden človek nie je dokonalý. Pravý kresťan zápasí denne o dokonalosť.

 

       Ako to dodržiavame my, prakresťania v manželstve?

       My, prakresťania, dodržiavame v manželstve vernosť voči tomu človeku, ktorému sme dali slovo  “Áno“. Vo svojom dennom živote sa usilujeme žiť podľa Desatora prikázaní a Reči na hore. Preto spory, ktoré sa v partnerstve, v manželstve vyskytnú, neodkladáme tak dlho, kým nevznikne vzájomné sklamanie, ale ich denne očisťujeme.

       Jeden prakresťan vysvetľuje, ako očisťuje, keď v ňom vystúpia pocity, alebo myšlienky, ktoré sú nasmerované proti jeho partnerke. Hovorí: „Poznám zákon zodpovedajúcej zhody, a viem presne - To, čo ma na nej hnevá, čo na nej kritizujem, to musí byť aj vo mne (aspoň z určitej časti). Teda predtým, ako kritizujem triesku v oku svojho blížneho, snažím sa odstrániť vlastné brvno tým, že sa sám seba spýtam, čo je v tomto zmysle vo mne hriešne. Viem: Môžem zmeniť len seba. A keď chcem zmeniť blížneho, potom sa musím spýtať sám seba, či nechcem zmeniť  s e b a.“

       Nijaký človek nie je dokonalý, ani prakresťan, ktorý sa denne usiluje žiť podľa Desatora prikázaní a Reči na hore. Pýtame sa brata: „Čo urobíš, keď náhle pocítiš prianie priblížiť sa k inej žene? Čo urobíš, keď sa ti zrazu zapáči iná žena a ty cítiš, že k nej vyvíjaš pocity?“

       Brat odpovedá: „Viem, že všetko má príčinu. Teda spýtam sa sám seba, čo je vo mne príčinou. Moje city, pocity, myšlienky a prípadne obrazy mi to povedia. Môže to byť zaťaženie, vina, z tohto, alebo i z minulého pozemského života. Ak by som to chcel skutočne vedieť, a tiež zmeniť, potom to spoznám. Potom mi bude jasné, proti komu a akým spôsobom som protikladne konal. Potom môžem oľutovať, prosiť o odpustenie, odpustiť a znovu napraviť to, čo je ešte možné. Potom si pevne stanovím, že budem v budúcnosti, čo sa tohto týka, myslieť a konať inak, teda zákonite. Teraz je to všeobecne povedané, ale môže to mať mnohé, celkom rôzne dôvody, podľa toho, čo som v minulosti nesprávne konal.

       Je tiež možné, že disharmonický telesný rytmus nechá znovu ožiť hriešne programy. Lebo, ak som vyrovnaný a v harmónii, potom nepríde tak ľahko naliehavá túžba po ľudskej, príp. ženskej energii. Táto túžba musí mať teda určité príčiny. Potom sa pýtam sám seba, čo sa vo mne nahromadilo, v mojom svete citov, pocitov a myšlienok a prečo. Vo mne môže byť nespokojnosť, sklamanie, možno tiež nesplnené priania a pod. To sú myšlienky a obrazy, v ktorých sa spoznávam, ktoré môžem potom očistiť. Nemusím ich naplno prežívať, ale sú mi dennou energiou ukazované, aby som ich dal pomocou Krista do poriadku.“

       Ďalšie otázky tomuto bratovi: „Ako sa vysporiadaš s túžbami? Ako očisťuješ to, čo ťa vzrušuje a dolieha na teba? Nútiš sa viac na to nemyslieť, alebo si povieš: Keď sa poddám týmto túžbam, potom vytvorím neveru, preto to radšej nekonám. Alebo čo teda urobíš?“

       Brat: „Keď prídu nezákonné, naliehavé túžobné myšlienky, záleží to od toho, ako na ne reagujem, ako s nimi zaobchádzam. Ak nechám myšlienkam voľný priebeh a pripustím, aby sa na jednej túžobnej predstave, ktorá vznikla, vybudovali ďalšie, potom zosilním túžbu. Avšak chcem pochopiť svoje myšlienky a túžby, nazrieť do nich, aby som sa spoznal a s Kristom ich prekonal. Preto poviem ,Stop´ k túžobným myšlienkam, ale nepotlačím ich. Musím nájsť koreň, v tomto prípade koreň mojej nespokojnosti. Možno spočíva táto nespokojnosť v sklamaní na pracovisku, alebo v tom, že si nesplním eventuálne nejaké malé, nevinné, zákonité priania; alebo odkladám už nejaký čas napr. objasňujúci rozhovor, ktorý ma čaká; alebo sa vyhýbam nejakému rozhodnutiu. Existuje mnoho možností. Ak nájdem tento koreň a dám to, čo je nutné, s Kristom do poriadku, potom je príčina mojich túžobných myšlienok očistená. Potom budem tiež oslobodený od túžby po inej žene.“

 

       Mnoho sklamaní v manželstve a v partnerstve sa zapríčiní tým, že my, ľudia, príliš stiesnene bývame, teda máme veľmi málo voľného priestoru.

       My, prakresťania, máme skúsenosť: Ak je pre nás vernosť prikázanie v Kristovi, potom sa vyskytne veľa možností spolužitia v manželstve a v partnerstve. Potom sa pokúšame vytvoriť možnosti, aby sa obidvaja mohli v rovnakej miere osobne a voľne rozvíjať. Napríklad by mal mať každý pre seba izbu, kde by mal tiež svoje súkromie; izbu, ktorú si zariadi tak, ako si to praje, a v ktorej môže žiť tak, ako by chcel. Predpokladom je v každom prípade vernosť partnerovi. Vernosť môžeme dodržať len vtedy, keď dodržiavame vernosť Kristovi tým, že sa denne usilujeme plniť Desatoro prikázaní a Reč na hore.

       Kľúč k pokojnému spolužitiu spočíva v zameraní sa na ten istý cieľ. Ak je cieľ rovnaký, potom nebudeme svojho blížneho obmedzovať, alebo na seba viazať, ale ponecháme mu slobodu, a tým budeme sami slobodní.

       Boh nás stvoril ako samostatné bytosti a nie aby sme žili v závislosti na sebe. Preto uskutočňujeme my, prakresťania, rovnosť i v tom ohľade, že sa muž snaží niekedy robiť i práce ženy, a žena sa tak isto snaží nebyť na mužovi závislá, aby dosahovala samostatnosť. To vytvorí nezávislosť a spokojnosť obidvoch. Každý človek sa má vyvíjať tak, aby smeroval k talentom a schopnostiam, ktoré sú mu dané Bohom. Každý by tu mal byť pre druhého, a nie jeden proti druhému.

       To znamená: “ako v nebi, tak i na Zemi“. Manželstvo si Boh  p r a j e  - ale nie obmedzovanie. Nie neveru, ale spoločné spolužitie.

       Ani my, prakresťania, nie sme dokonalí. Aj u prakresťanov sú v niektorých manželstvách spory. Avšak partneri sa snažia znovu spor urovnať s otázkou: Aký mám na tom podiel? To znamená: Pozri sa najskôr na ,brvno´ vo svojom oku, predtým než budeš ,píliť triesku´ v oku tvojho blížneho.

       My sa teda snažíme odstraňovať disharmónie, nachádzať riešenia aktívnym spoločným prekonávaním ťažkostí, na ktorých sa dá vybudovať ďalšie spolužitie.

       Zažili sme, že sa partneri, ktorí sú v partnerstve alebo v manželstve častokrát nejednotní, môžu dostať znovu do uvoľneného, pozitívneho vzťahu, keď si každý z nich zariadi v byte svoje malé ,kráľovstvo´. Partneri sa teda nemusia odlúčiť.

       Ak je to možné, aby si v dome každý zriadil svoje malé kráľovstvo, potom sa môže každý zvlášť utiahnuť do súkromia, keď to potrebuje. Potom má každý svoj osobný život. Potom sa tak často nehádajú, lebo sa opäť vytvára pochopenie a priazeň; každý pracuje v pokoji na svojich chybách a obaja sa opäť udobria. Takto sa dosiahne v mnohých prípadoch pokoj. Predpokladom pre takýto vývoj je dodržiavať medzi sebou vernosť a ochotu k zmiereniu.

 

       V našich manželstvách a partnerstvách sa snažíme žiť tak, že sa spoločne nasmerujeme na Krista, že sa k Nemu obrátime. Tým sa utvorí základ pre manželstvo, ktoré sa tiež vyplatí udržiavať, ktoré vôbec nechceme porušiť. Spoločné zameranie sa na Krista nám dáva silu pre pravé, hlboké partnerstvo. Len takto sa môže podariť vybudovať spoločne v Jeho Mene rodinu a vychovávať deti, ktoré cítia bezpečnosť v Kristovi, ktoré si všímajú, že v živote existuje viac ako sebectvo a materializmus.

       Ak je medzi partnermi harmónia, potom to pôsobí pozitívne i na deti. Takéto prostredie v rodine je prospešné pre vývoj každého jedného člena rodiny – ako aj domáceho zvieraťa. Pokojaplná atmosféra domova vyžaruje do iných životných oblastí a do širšieho okolia. Svetlo pôsobí teda príťažlivo, lebo je svetlé a teplé. Kde sa dodržiavajú Božie prikázania, tam je bezpečnosť v Bohu a dôvera medzi sebou, a tam je sloboda.

       Pokiaľ by jeden partner nechcel spĺňať tieto prakresťanské zákonitosti, ak má iné záujmy, potom dodržiavajú prakresťania napriek tomu svoje princípy. Neprestanú mať partnera radi, ale mu zachovajú vernosť, jedno, čo koná – i vtedy, keď opustí partnerku alebo ona partnera a on odíde k inej žene, alebo ona k inému mužovi. Lebo prikázanie: „Nemáš cudzoložiť“  hovorí: Sľúbil som partnerovi vernosť, preto ho nechám slobodne ísť, keď odo mňa odchádza. Ja však sám od seba neporuším túto zmluvu vernosti.

       Ak chce partner, alebo partnerka uzavrieť iné manželstvo a nechať sa so ženou, alebo s mužom rozviesť, potom dá prakresťanka, alebo prakresťan k tomu svoj súhlas. Opustený prakresťan, alebo prakresťanka sa potom môže rozhodnúť, či si nájde novú partnerku, alebo partnera, lebo opustený partner sa nedopustil žiadnej nevery. Pravdaže i on bude musieť preskúmať svoje city, myšlienky a želania.

 

       V Reči na hore máme pokyny, pomocou ktorých môžeme spoznať, prečo sme urobili chyby, a ako môžeme tieto opäť očistiť.

       Je jedno, aké hriechy musíme na sebe spoznať – existuje možnosť obratu. Lebo Boh miluje všetky Svoje deti. Žiadne nevylúči zo Svojho srdca. Preto neexistuje žiadne večné zatratenie, ale je možnosť obrátenia sa vďaka Božej milosti. To znamená, že keď hrešíme, nemáme zostať v tomto stave, a tiež naďalej nezotrvávať v týchto myšlienkach, v týchto hriechoch, ale máme nabrať odvahu, uchopiť ruku Večného a povstať; a máme hriešnosť očistiť pomocou Krista v nás a viac to nekonať. To je cesta k slobode. To je cesta k nášmu blížnemu a s našim blížnym. To je pre nás prakresťanský život.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

VII

 

Siedme prikázanie

 

       Siedme prikázanie znie: “Nemáš kradnúť“. Takto je to napísané vo väčšine biblií.  V biblii “Dobrá správa“ stojí: “Neokradni nikoho o jeho slobodu a jeho majetok“.

       Znovu spoznávame, že bibliu nesmieme brať doslova, iba podľa zmyslu. Keď sa naučíme chápať zmysel, potom tiež vieme, ktoré časti v biblii odpovedajú večnej pravde, a ktoré nie. Podľa zmyslu môžeme pochopiť slovo biblie len vtedy, keď sa sami nasmerujeme na Boha tým, že budeme krok za krokom plniť Desatoro prikázaní a Reč na hore. Všetko ostatné je mienka. A zostane mienkou a nie je pravdou, pokiaľ sa my sami nebudeme usilovať o pravdu. Inými slovami: Čo pochopíme z výpovede, keď ju počujeme, alebo čítame, čo si myslíme, alebo hovoríme, je až potom pravdou, keď je naplnená našim uskutočňovaním Božích prikázaní.

       Aký zmysel spočíva teda v siedmom prikázaní “Nemáš kradnúť“ ?

       Kradnúť znamená, že nášmu blížnemu niečo zoberieme, niečo mu odcudzíme. Tu a tam kradneme peniaze nášho blížneho, kradneme jeho veci a majetok. Avšak my kradneme nášmu blížnemu i čas, napr. tým, že s ním vedieme nepodstatné rozhovory.  Tak isto zasahujeme do jeho oblasti života, keď mu bránime aby išiel svojou cestou tým, že mu vnucujeme naše názory a očakávame od neho, že uverí v to, čo mu ako názor predkladáme.

       Ďalšia forma krádeže spočíva už v tom, že berieme blížnemu energiu tým, že sa ním zaoberáme tak dlho - a hoc je to len v myšlienkach - kým si nás nevšimne a neurobí pre nás to, čo my sami nechceme urobiť. Ak nemôže niekto z našich blížnych ísť svojou cestou preto, že sme na neho pôsobili, ak nemôže splniť svoje myšlienky a svoju vôľu - i keď by boli protikladné - potom sme ho k sebe pripútali, aby sme od neho brali energiu. Má potom robiť to, čo my chceme. Vo svojom veľkom prejavenom diele  “To je Moje Slovo“*  nás Kristus o tom poučuje:

       „Kto si nechá svojim blížnym rozkazovať, kto teda robí, čo iní povedia, hoci spozná, že toto nie je jeho cesta, ten je žitý a žije mimo svojho vlastného pozemského bytia. Nevyužíva dni; je využívaný tými, ktorých poslúcha, a preto nepozná svoju cestu ako človek po tejto Zemi.

       Kto viaže svojich blížnych tým, že im vnucuje svoju vôľu, dá sa porovnať s upírom, ktorý vysáva energie svojich blížnych. Nepozná sám seba a zároveň sa viaže na svoje obete - a naopak - obeť, ktorá sa nechá vysávať sa viaže na neho. V jednom zo životov, buď v pozemských šatách, alebo ako duše v oblastiach na druhom svete, budú obaja vedení tak, aby sa znovu stretli – a to tak často a tak dlho, kým jeden druhému odpustí.“

       Prečo je vlastne každá myšlienka rozhodujúca? Prečo môžem svojmu blížnemu myšlienkami kradnúť energiu, jeho duševnú a telesnú energiu? Môj blížny predsa nepozná moje myšlienky.

       Väčšinou sme si príliš málo vedomí, že myšlienky sú sily, a že už len svojimi myšlienkami sa môžeme na našom blížnom previniť. Môžeme kradnúť myšlienkami nášmu blížnemu duševnú a telesnú energiu tým, že mu vyšleme určité hriešne myšlienky, ako napr. prianie. Ak spočíva v duši nášho blížneho, eventuálne latentne niečo podobné hriešne ako v našich vyslaných myšlienkach, potom v ňom prichádza tento potenciál do kmitania, teda stáva sa aktívnym. Vystúpi na povrch, do jeho sveta citov a myšlienok. Vyvolali sme v ňom vysielaním v myšlienkach túto reakciu, potom sme ho nainfikovali našim myslením, chcením a prianím.

       Z toho vyplýva ďalšie, náš blížny, ktorý sa stal obeťou našich myšlienok, si eventuálne splní protikladné prianie, lebo sme k nemu tak dlho vysielali naše myšlienky, až sa u neho prebudil a ožil odpovedajúci protiklad, následkom čoho začal hriešne konať. Čo sa stalo? Pôsobili sme na jeho duševnú a telesnú energiu, čím telo a duša zoslabli, pretože protiklad predčasne prepukol. Ak náš blížny nebude schopný vysporiadať sa s týmito prianiami a hriechmi, ktoré sú pre neho zase zaťažením, potom sa na tom podielame.

       K tomu jeden príklad: Muž vidí ženu. Vystúpi v ňom pocit túto ženu lepšie spoznať, dostať sa s ňou do kontaktu. Žena na neho nemyslí. On však na ňu stále znovu myslí. Následok toho môže byť: Ona si ho všimne, bude sa ním zaoberať. Možno vzniknú v nej dokonca rovnaké priania, ktoré sú živé i v ňom – voči nej. Tak v nej priviedol svojou iniciatívou do pohybu vír myšlienok, možno dokonca až k žiadostivosti.

       Ak prepukne v tejto žene žiadostivosť, lebo sa v nej nachádza podobné, nenasmeruje sa vôbec na vysielajúceho, ale na iného muža, ku ktorému zas ona vysiela, potom nesie muž, ktorý prebudil potenciál vysielania, podiel na hriechoch ženy, ktoré tým boli vyvolané, a pravdaže na hriechoch muža, ku ktorému vysiela žena, u ktorého bolo podľa okolností vyvolané rovnaké, alebo podobné. Myšlienky vyšli teda od vysielajúceho, muža, k žene; v žene to niečo vyvolalo; od ženy išli myšlienky k inému mužovi, v ktorom sa znovu niečo aktivovalo. Podľa okolností myslí onen muž zas na ďalšiu ženu, alebo sa stane v dôsledku napätia protikladne aktívnym, eventuálne dokonca násilným. Kto je teraz vinný na hriešnom čine onoho muža?

       Vidíme, že takto môže vzniknúť reťaz viny, na ktorú je pripútaný každý jednotlivec, ktorý sa na tom zúčastnil, svojim podielom.

       Taký komplex viny môže obsahovať mnoho žiaľu. Jeden zo zúčastnených bude možno neverný svojmu partnerovi, iný, podľa okolností, nebude môcť dosiahnuť svoj životný cieľ, ďalší prepadne sebaľútosti a depresii a mnoho iného.

       Začiatočným bodom všetkého tohto nešťastia by bol v našom prípade vysielajúci muž. Kto nesie väčšiu vinu? On, alebo spoluobčania, ktorí ním boli podnietení? Väčšiu vinu nesie on, lebo on okradol svojho blížneho. On zapríčinil u ženy, ku ktorej vysielal, úbytok energie, takže u nej boli predčasne vyvolané príčiny.

       Aj keď príčiny u blížneho spočívajú v duši, predsa nemáme právo ich aktivovať našimi myšlienkami, našimi prianiami. Preto sú myšlienky veľmi nebezpečné, a takto môžeme aj myslením okradnúť nášho blížneho.

       Ak nám tieto súvislosti nie sú zrejmé, ak nevieme nič o myšlienkovom vysielacom potenciáli, ktorý môže v blížnom mnohé vyvolať, potom sme presvedčení o tom, že sme sa neprevinili proti siedmemu prikázaniu “Nemáš kradnúť“. Nikdy sme neodcudzili peniaze, ani sme nevzali svojmu blížnemu majetok; teda myslíme si, že čo sa týka siedmeho prikázania, sme bezúhonní.

       Položme si teda otázku: Sme aj vo svojich myšlienkach bez chyby? Môžeme sa snažiť i o hlbšie sebaspoznanie v otázke: Komu sme myšlienkovým vysielaním zobrali energiu? Koho sme ovplyvnili našim prianím a chcením, našim vysielaním, na koho sme teda pôsobili, aby sme tým niečo pre seba dosiahli?

       Človek by si mohol myslieť, že naše zámery – ako pre nás, tak i pre našich blížnych – možno vidieť, teda spoznať v našich slovách a činoch zreteľnejšie, ako v našich citoch, pocitoch a myšlienkach. Ale i tu treba dávať pozor, lebo zdanie často klame.

       Ak preskúmame pravé podnety našej reči a konania, potom podľa okolnosti objavíme, že sme konali zákerne, a tým sme okradli svojho blížneho. Napr. sme úmyselne dali blížnemu darček, aby sme dostali ešte väčší dar. Alebo sme mu pritakávali, líškali sa mu, aby sme si ho získali, aby robil to, čo my v myšlienkach chceme. Pochlebovači, pritakávači a pokrytci chcú vždy niečo pre seba a okrádajú svojich blížnych.

       Pozrime sa do sveta. Tam sa bojuje o energiu – napr. peniaze – blížneho. Správny kolobeh obchodovania spočíva v princípe  “Dávania a prijímania“. Ak je tento kolobeh vyrovnaný, potom prijímame toľko, koľko sme predtým nezištne dali. Na tom aj stojí – jeden za všetkých, a všetci za jedného. To je pravé kresťanské spolunažívanie, a z toho vyplýva blaho pre všetkých, spoločné blaho.

       Princíp  “Dávať a prijímať“  sa v hospodárskom živote často zneužíva. Len jeden príklad: Keď sa ceny nasadia príliš vysoko, potom je to krádež na blížnom. Kam sa len pozrieme, existuje nerovnosť. Všeobecne sa berie viac, ako sa dáva. Tak jedného dňa svet padne.

       V prírode to vyzerá podobne. Matka Zem je vykorisťovaná. Po tisícročia sme jej brali sily – nedali sme jej takmer nič iné, ako jed. Preto je aj naša potrava sčasti otrávená, a preto sa i my, krok za krokom otrávime. Ukazuje sa ovocie, následky toho, čo sme zapríčinili. Takto pôsobí zákon o sejbe a žatve.  

       To množstvo chorôb – odkiaľ prichádzajú? Neprichádzajú len z nečistej potravy, zo zlej skazenej vody, ale z našej sejby, ktorá spočíva v nespočetných negatívnych, to znamená protikladných, sebeckých a egoistických citov, pocitov, myšlienok, slov a činov. Voda, zlá potrava, sú len produktom, ktorý si berieme, a ktorý potom vyvolá chorobu v tele, ktoré je už oslabené zákonom sejby a žatvy, takže potom ochorieme.

       Je zrejmé, že práve takzvaní kresťania v západnom, vysokocivilizovanom a pretechnizovanom, kapitalistickom, úspešnom svete, pošliapali siedme prikázanie. Ničivé následky teraz všetci pociťujeme.

       Aj tu prežívame opäť reťaz príčin. Kto napríklad vyrába jed, ten je spoluvinný na škodách a utrpeniach v prírodných ríšach a spoluvinný na tom, že ľudia, ktorí následkom jedu ochorejú (a pre chorobu, čo eventuálne príliš skoro vypukla) vysielajú tomu odpovedajúc negatívne myšlienky. Tento negatívny myšlienkový a vysielajúci potenciál podnecuje zas ďalších ľudí k negatívnemu mysleniu a konaniu. Takto môže raťaz príčin stále ďalej pokračovať. Výrobca jedu je hlavným vinníkom v tejto reťazi príčin, avšak každý, kto sa svojim konaním, alebo pripustením – tiež ľahostajnosťou voči viditeľným neprávostiam – na tom zúčastňuje, nesie spoluvinu.

 

       „Nemáš kradnúť“ – ak zoberieme len slová, potom pochopíme len málo z toho, čo v nich spočíva. Aby sme každým dňom väčšmi pochopili zmysel, ktorý jedine oživuje, dali sme si my, prakresťania, za úlohu plniť krok za krokom Desatoro prikázaní a Reč na hore. Preto sa usilujeme o pravdu, aby sme viac a viac pravdu žili a prinášali do sveta pravdivosť, spravodlivosť voči svojmu blížnemu, a tiež voči prírode. Potom spoznáme i pravdu v biblii.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

VIII

 

Ôsme prikázanie

 

       Ôsme prikázanie vo väčšine biblií znie: “Nemáš hovoriť krivé svedectvo proti svojim blížnym“  alebo “proti svojmu blížnemu“. Znova je biblia  “Dobrá správa“  výnimkou. Redukuje výpoveď len na jeden aspekt. Môžeme tam čítať: “Nepovedz nič nepravdivé o svojich spolublížnych“.

       Teda proti ôsmemu prikázaniu sa previníme, keď hovoríme nepravdu o svojom blížnom. Ale podať falošné svedectvo znamená tiež, hovoriť nášmu blížnemu po vôli, líškať sa mu, chváliť ho, potvrdzovať ho, a to mnohými slovami, ktoré patrične prikrášlime, aby sme eventuálne dosiahli niečo pre nás osobne. Naše chcenie, naše myšlienky sú potom celkom iné, ako naše slová. To je falošné svedectvo – faloš. Takto konáme, aby sme nášmu blížnemu ukradli energiu, uznanie a náklonnosť, ktorú by nám inak v tej forme, ako si ju od neho prajeme, nedal. Potom nepovieme ani pravdu, ale ani našu čestnú mienku; povieme to, o čom sa domievame, že by to náš blížny rád počul. - Spoznáme, že v tomto prikázaní je súčasne obsiahnuty výrok siedmeho prikázania „Nemáš kradnúť“.

       Čo je mienka? “Mienka“ znamená vždy, že to nevieme. Pravdu nepoznáme, preto si niečo vymyslíme, čo zapadá do našej šablóny myslenia, a preto je to pre nás logické. Toto je potom naša mienka. Keďže mienka podáva svedectvo o nevedomosti, môže byť nepravdivá.

       Videné duchovne - teda v skutočnosti - je slovo, výpoveď, myšlienka tak dlho prázdna a jalová, dokiaľ prichádza slovo iba z vyčítaného, z intelektu, z vedomosti. Slovo dosiahne zvuk, váhu a význam iba vtedy, ak človek to, čo hovorí, napĺňa životom, teda pravdou – svojim uskutočňovaním,  k o n a n í m.

     

       Kto necháva Božie prikázania ožívať vo svojom myslení, hovorení a konaní, ten vie, že to, o čom hovorí, je pravda, lebo to sám prežil a skúsil. Jeho city, pocity a myšlienky sú potom v súlade s jeho slovami. Kto naproti tomu hovorí o živote – Božských zákonitostiach, a tak isto o veciach denného spolunažívania medzi ľuďmi – ktoré však vo svojom živote sám nepoužíva, a tým ich sám na sebe neskúsil, ten nemôže vyjadriť nič iné, ako svoj predpoklad, predstavu, mienku.

       Pravda, zákonitosť Vnútorného života, môže byť teda sprostredkovaná a podaná ďalej len tým, kto ju sám uskutočňuje, teda žije.

       Tvrdí sa, že kňazi, farári, biskupi a kardináli sú ručiteľmi pravdy. Môžu mať teda biskupi, kardináli, farári a kňazi mienky? Mienka nie je, ako sme videli, bezpodmienečne pravdou. Ak teda nehovoríme ako ručiteľ pravdu, potom podávame falošné svedectvo proti nášmu blížnemu a tým hrešíme. Tu vzniká otázka: Môžeme zbaviť hriechov nášho brata, našu sestru, ktorí k nám prídu a zveria nám svoju prosbu, svoje hriechy, keď sami vedome, alebo dokonca úmyselne hrešíme?

       My všetci sa máme denne kontrolovať v tom, čo hovoríme. Lebo pred Bohom je každý ručiteľom. Ručí pred Bohom, že to, čo hovorí, zodpovedá pravde. Ak nezodpovedajú naše slová pravde, ak sú len predpokladmi, alebo mienkami a my o tom vieme, lebo sa naše myšlienky celkom inak prejavujú, a keď dokonca celkom inak konáme, potom podávame falošné svedectvo. Teda hovoríme falošne, lebo inak myslíme. Hovoríme nepravdivo a sme nepravdiví. Sme klamármi.

       Len ten, kto je sám statočný, teda pravdivý, kto povie to, čo skutočne cíti, pociťuje a myslí, a tiež podľa toho koná, ten dokáže rozoznávať statočného, poctivého, pravdivého spoluobčana od klamára, tvorcu mienok a zvodcu. Ak sa nesnažíme zo všetkých síl nasmerovať naše myslenie a chovanie na život podľa Desatora prikázaní a Reči na hore, necháme sa často týmito ľuďmi, ktorí vytvárajú názory, oklamať.

       My, prakresťania, dodržiavame ôsme prikázanie nasledovne: Snažíme sa pozorovať sami seba vo všetkom, čo myslíme, hovoríme a konáme. Keď sme v rozhovore so svojim blížnym, pýtame sa sami seba: Je to, čo hovoríme pravda, alebo je to falošné svedectvo? Spoznáme sa sami tým, že kontrolujeme nielen naše slová, teda to, čo hovoríme, ale tiež naše myšlienky a dokonca naše city, či sú tieto pravdivé.

       Prirodzene, dalo by sa povedať: Koho svedomie nepohne, pre toho je všetko pravda, ten dáva často falošné svedectvo proti svojmu blížnemu. Normálne však je, že sa svedomie pohne vtedy, keď sa denne sami pozorujeme a vložíme náš život do Kristových rúk tým, že krok za krokom plníme Desatoro prikázaní a Reč na hore. Potom ihneď spoznáme: Hovoríme falošne, podávame krivé svedectvo, alebo sme pravdiví? Ukáže sa nám to v našich citoch, a tiež v našich myšlienkach. Tak nám to Boží Kristus prejavil, a kto to dodržiava, ten spoznáva sám seba a vie, či je verný pravde, teda Kristovi, a či je verný v cítení, myslení, hovorení a konaní ôsmemu prikázaniu.

       Vernosť ôsmemu prikázaniu porušíme už vtedy, keď podáme ďalej vedome klebety, ako napríklad: „Počul som, že môj blížny povedal toto a tamto.“ Ak najskôr neskontrolujeme, či je to pravda, už sa previňujeme.

       Aby sme sa nezaťažili vinou tým, že podáme ďalej ako pravdu to, čo sme počuli, mohli by sme dodať: „Možno je to klebeta.“ Avšak v tomto prípade by sme si mali položiť otázku: Prečo vôbec vyslovujeme tento chýr? Čo tým chceme dosiahnuť? Nemali by sme teda hovoriť o treťom. Ak je nám niečo nápadné, potom ideme k nášmu bratovi, alebo k našej sestre a spýtame sa jeho, prípadne jej. Vyslovíme to, čo nás poburuje. Potom budeme k nášmu blížnemu spravodliví a urobili sme krok k splneniu princípu spravodlivosti.

       Takto majú kresťania myslieť a žiť. Takto plníme ôsme prikázanie: „Nemáš hovoriť krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

IX

X

 

Deviate a desiate prikázanie

 

       Obidve posledné prikázania môžeme pozrieť súčasne, lebo sú si obsahom veľmi podobné. V Scofieldovej biblii, s prekladom podľa Martina Luthera, deviate prikázanie znie: “Nebaž po dome svojho blížneho“ a desiate prikázanie: “Nebaž po žene svojho blížneho, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po hocičom, čo tvoj blížny má.“

       V revidovanom preklade Martina Luthera z roku 1984 znie deviate prikázanie podobne: “Nemáš túžiť po dome svojho blížneho“ a desiate prikázanie: “Nemáš túžiť po žene svojho blížneho, ani po sluhovi, slúžke, dobytku, oslovi, ani po hocičom, čo tvoj blížny má.“ 

       V biblii “Dobrá správa“ sú už deviate a desiate prikázanie zhrnuté dohromady. Tam sa hovorí: “Nepokúšaj sa získať nič, čo patrí inému, ani jeho ženu, ani jeho sluhov, dobytok alebo osla, ani nič iného, čo patrí jemu.“

       Spýtajme sa: Čo patrí vlastne mne? Ak sa vidím ako ten, ktorým skutočne som, ako dom Ducha svätého, ako Boží chrám – čo mi potom patrí? Mne patrí Božia plnosť, nebo a Zem. Všetko čo je, je ako esencia a sila vo mne, v mojom duchovnom tele, ktoré je mikrokozmom v makrokozme. Je to moje duchovné dedičstvo. Môj Otec, ktorý je tiež Otcom všetkých čistých duchovných bytostí, duší a ľudí, dal každému z nás nespočetné sily nekonečnosti ako dedičstvo. Toto všetko je v nás, a to máme znova vyvíjať životom podľa Božského zákona.

       Čo je navonok, v hmote, naším, to je zároveň naše pozemské dedičstvo. Je to Boží dar, ktorý môžeme spravovať, no nemáme sa naň nikdy viazať.

 

       Z toho vyplýva, vzťahujúc sa na deviate prikázanie - „Nemáš túžiť po dome svojho blížneho“ - aby si bol spokojný s tým, čo ti Boh dal, čo smieš spravovať. Je to tvoja úloha, aby si si to, čo v pozemskom svete vlastníš, vážil, zákonne to rozmnožoval a staral sa o to, ale nezávidel to, čo má tvoj blížny.

       Mnohí závidia svojim blížnym majetok, lebo v našom svete vládne nerovnováha. Keby mal každý rovnako, potom by nikto nežil v chudobe. Každý by bol viac, či menej spokojný, lebo by nakoniec mal to isté, čo sused. Prípadne by to mal inak usporiadané, inak postavené, inak pripravené, alebo zariadené, ale brané do úvahy ako energia, mal by to isté. Pokiaľ bude vládnuť na Zemi táto nerovnováha, budú sa ľudia tiež previňovať proti deviatemu prikázaniu: „Nemáš túžiť po dome svojho blížneho.“

 

       V jednotnom preklade čítame o tom, ako žili prví kresťania v prvom storočí po smrti a vzkriesení Ježiša. Tam sa píše: „Obec veriacich bola jedno srdce a jedna duša. Nikto nemenoval niečo z toho, čo mal svojim vlastníctvom, ale mali všetko spoločne. . . Nebolo ani nikoho medzi nimi, kto by trpel biedou. Lebo všetci, ktorí vlastnili pozemky, alebo domy, predali svoje vlastníctvo, priniesli zisk a položili ho apoštolom k nohám. Každému bolo z toho toľko pridelené, koľko potreboval.“ (Sk 4:32-35)

       Vidíme: Ak ľudia žijú podľa kresťanských ideálov, podľa prikázania “spolunažívania“, jednoty, spoločenstva, bratstva, potom nie je pre nich požiadavka deviateho a desiateho prikázania už vôbec aktuálna, lebo už nie sú viazaní na osobné vlastníctvo. Všetko patrí spoločnosti, a všetci pracujú v spoločnosti, pre blaho všetkých.

       Aj dnešní prakresťania sa usilujú o podobné. Stále viac ľudí sa snaží žiť v tomto zmysle. Dávajú svoj majetok dohromady, takže každý môže mať v rovnakej miere účasť na tom, čo je spoločnosťou spravované a udržiavané, a rovnakou mierou môže prijímať z toho, čo sa v spoločnosti nahospodári.

 

       Či sme sa narodili do blahobytu, alebo to priniesli naše životné okolnosti – napr. dobre platené povolanie, dobre vedený a prekvitajúci obchod – že sa nám dostalo blahobytu, mnoho majetku, potom záleží na tom, ako zaobchádzame s tým, čo vlastníme.

       Ak spravujeme majetok správnym spôsobom a dávame ďalej, čo bezpodmienečne nepotrebujeme, potom môže takto konať i náš dedič – syn, dcéra. Príjme ho od rodičov, bude ho dobre spravovať, a to, čo bezpodmienečne nepotrebuje, dáva ďalej.

       Ak nenadobudli rodičia svoj majetok zákonným spôsobom – aký to môže mať ďalší priebeh? Dedičom pripadne po skonaní rodičov vlastníctvo, podľa pozemského zákona. Ale ako je to s duchovnou zákonitosťou? Môže byť vlastníctvo trvalé, keď nebolo nadobudnuté pozitívnymi silami života, silami dávania a prijímania?

       Ak sa pozrieme do sveta, potom často spoznáme, že sa niektorý podnik v druhej, alebo v tretej generácii rozpadne. Dediči majú podľa okolností celkom iné záujmy. Tak sa často rozpadne to, čo rodičia nadobudli nesprávnym spôsobom.

       Deviate prikázanie „Nemáš túžiť po dome svojho blížneho“  môžeme vidieť i duchovne.

       My, prakresťania, veríme, že každý z nás je chrámom Ducha svätého, teda Božím domom. Ako je to, keď túžime po jednom človeku, aby sme znečistili, poškodili a zhanobili jeho dom, chrám – možno telesným spôsobom? Ako je to, keď považujeme dom, chrám svojho blížneho za svoje vlastníctvo, aby sme s týmto chrámom, s týmto domom robili, čo chceme?

       Ak používame napr. dom, v ktorom býva Boží Duch – teda človeka – ako otroka, naložíme mu najťažšie bremená a práce, necháme nášho spolublížneho pre nás pracovať za nepatrný zárobok a my naproti tomu hýrime, hodujeme a kocháme sa v svojom bohatstve – potom sa cítime rovní Bohu, a tým vnikneme ako bôžik do chrámu, do domu nášho blížneho a urobíme si z neho svoj nástroj.

       Krátky pohľad do našich dejín: V stredoveku existovalo nevoľníctvo. Roľníci boli šľachte na to, aby pre ňu pracovali, a sami dostali len nepatrnú čiastku z toho, čo nahospodárili. Pomyslime aj na otroctvo. Európania ukoristili v Afrike ľudí, previezli ich v lodiach do Ameriky, aby ich tam vydražili ako tovar. Tí, ktorí vlastnili Nový svet, nakúpili otrokov, zaplatili za nich peniaze, držali ich čiastočne ako zvieratá, používali ich pracovnú silu a nechali ich často celkom žalostne živoriť.

       Dejiny ukazujú, že jedna z  „kresťanských“ úradných cirkví držala otrokov ešte až do 19. storočia. Tu vzniká otázka: Kto určoval smer tejto inštitúcie? Bol to Boží Kristus, ktorý ako Ježiš učil bratstvo, zároveň súrodenecký vzťah, alebo tu pôsobili iné sily?

       V Afrike boli ľudia pochytaní a vydražení – teda bol prevádzaný trh s otrokmi. To sa dnes už týmto spôsobom nekoná. Ale nekoná sa pri krste novorodeniat niečo podobné? My nie sme ešte celkom zbavený otroctva, lebo: Deti, ktoré sa nemôžu rozhodnúť, pretože sú ešte malé, a tým nemajú ešte dar rozlišovania, sa jednoducho zoberú a pripútajú krstom k nejakej inštitúcii. To je v rozpore s tým, čo Ježiš vyučoval - „Najskôr učte, a potom krstite“ - to znamená: Nechaj svojho blížneho slobodne rozhodnúť, či chce prijať toto, alebo tamto náboženstvo.

       Vidíme a spoznávame, že sa nemáme viazať na písmená biblie, inak by mohli mnohí z nás povedať: „Netúžim po dome môjho blížneho, stačí mi môj a som spokojný, teda nepreviňujem sa proti deviatemu prikázaniu - Nemáš túžiť po dome svojho blížneho. Som teda dobrým kresťanom.“ Kto sa sám nekontroluje, kto neskúma svoje myšlienky, kto nepochopí zmysel slov v biblii, ten sa domieva vo viere, že ďalekosiahle plní Desatoro prikázaní. Ako ešte môže vyzerať previnenie proti deviatemu prikázaniu, to bude nasledovne ukázané na jednom príklade, v súvislosti s desiatym prikázaním.

       V Lutherovej biblii máme desiate prikázanie, ktoré znie podobne ako deviate: “Nemáš túžiť po žene svojho blížneho, ani po sluhovi, slúžke, dobytku, oslovi, a ani po hocičom, čo má tvoj blížny.“   Toto prikázanie hovorí, že nemáme nášmu blížnemu toto všetko, alebo ešte viac odcudziť. To sa nemusí stať násilím, alebo vonkajšími donucovacími prostriedkami. Často to prebieha oveľa jemnejšie – cez naše prianie a chcenie. Tak sa môže stať nasledovné:

       Padlo nám do oka vlastníctvo, napr. pozemkové vlastníctvo. Dlhý čas, roky, pestujeme túžobné myšlienky, až kým jedného dňa náš blížny predá svoje pozemkové vlastníctvo na základe nejakých situácií, a my ho môžeme nadobudnúť. Potom si myslíme: „Toto pozemkové vlastníctvo môjho blížneho som vždy chcel. Teraz to chce náhoda a on predáva pozemok a zem, a ja môžem tento majetok nadobudnúť. Aké šťastie!“

       Bola to naozaj náhoda, alebo šťastie? Pomohol nám Boh k tejto kúpe? Alebo to bolo naše prianie a chcenie? Snívali sme prípadne intenzívne o tom - predstavovali sme si to v obrazoch - vlastniť tento majetok? Myšlienky sú sily, takisto obrazy túžob; oboje sa usiluje, aby sa uskutočnilo.

       Môže sa stať nasledovné:

       Vysielali sme, možno dlhé roky, myšlienky túžob. Toto vlastníctvo sme obklopili celou aurou túžob a teraz sa vlastník dostal do ťažkostí. Kto podnietil tieto ťažkosti? Možno my – našimi myšlienkami túžob. Je možné, že náš blížny mal už predtým ťažkosti, ktoré napomáhali k tomuto vývoju. Ale keby boli vyšli na povrch postupne, potom by ich mohol krok za krokom usporiadať a nebol by musel predať svoje vlastníctvo. Potom sme teda spoluvinní na tomto priebehu predaja a kúpy.

       Rozveďme tento príklad ďalej: Nadobudneme toto pozemkové vlastníctvo. Podľa možnosti preberieme tiež paholka, slúžku, dobytok, osla a všetko to, čo prvý vlastník nadobudol. Najskôr ide všetko dobre. V druhej, tretej generácii však energia upadne, lebo naše deti a ich deti nemajú nijaký záujem o pozemkové vlastníctvo. Potom vznikne otázka: Prečo je to tak? Vlastníctvo sa nadobudlo nesprávne, neúprimne, teda nečestne, totiž na základe žiadostivosti, závisti; koniec-koncov sa tu jednalo o lúpežný zámer.

       Môže sa k tomu pridať i zmienená žena v desiatom prikázaní: Tak dlho vysielame myšlienky k inej žene, až kým ju podľa okolností vlastníme, tak, ako vlastníme majetok nášho blížneho, ovládame a považujeme ho za svoj.

       Mnohí sa cítia vlastníkmi menšieho, alebo väčšieho majetku. Ako to robíme s našim tzv. vlastníctvom? Vidíme ho ako naše vlastníctvo, s ktorým môžeme robiť, čo chceme – alebo sa vidíme iba ako správcovia toho, čo nám Boh zveril?

       Ak dáme všetko, čo máme navyše (než potrebujeme) ďalej, tak, že môže na tejto Zemi, v tomto svete vzniknúť rovnosť, potom spravujeme naše pozemkové vlastníctvo správne. Potom budeme tak isto spokojný so svojou ženou, so svojim sluhom, so svojou slúžkou, s dobytkom, s oslom a s tým, čo všetko ešte máme. Kto nie je spokojný s tým, čo mu Boh zveril k spravovaniu, ten môže potom hľadať a prijať to, čo odpovedá jeho obrazu túžby. Kto sa však usiluje o vlastníctvo svojho blížneho, teda baží, ten chce výlučne niečo pre seba. Kto chce len pre seba, svoje vlastníctvo, svoj majetok, ten ho skôr, alebo neskôr dostane – avšak nie božskými silami a sotva ho má, už ho znovu stratí. Lebo jedna zákonitosť v zákone o príčine a účinku znie: Čo chceš držať, stratíš.

 

       Pre nás, prakresťanov, je  “túžiť po niečom“  to isté ako  “odcudziť“, lebo vieme, že môžeme svojimi opakujúcimi myšlienkami túžob narobiť často viac negatívneho, ako slovami, ktoré krátko vyslovíme, ktoré ale potom v myšlienkach viac nezosilňujeme.

 

       Myšlienky sú sily. Žiadostivé myšlienky sú lúpežné sily. Aj keď nemôžeme ihneď odobrať svojmu blížnemu to, čo má – raz mu to zoberieme svojim žiadostivým myslením, svojim nepravdivým hovorením a prípadne svojim nečestným konaním, vtedy, keď je náš blížny k tomu prístupný.

 

       Aj podceňovanie nášho blížneho na základe jednej vlastnosti, schopnosti, alebo veci, ktorú vlastní, a ktorú mu závidíme, je previnením proti tomuto deviatemu a desiatemu, a tiež proti siedmemu prikázaniu „Nemáš kradnúť“.

 

       V týchto pár slovách deviateho a desiateho prikázania spočíva, ako vidíme, mnoho k sebaspoznaniu – za prvé aspekt materiálnosti, za druhé duchovnosť, Boží chrám, blížny, náš brat, naša sestra.

 



       Takto teda vidíme my, prakresťania, Desatoro prikázaní, a podľa nich sa orientujeme. Niektorý z nás môže povedať, že tým získal šťastnejší a slobodnejší život, že sa stal nenáročným, a že vlastní to, čo potrebuje a ešte oveľa viac. Lebo Boh je plnosť a dáva tomu, kto nie je žiadostivý, kto nepodáva krivé svedectvo proti svojmu blížnemu, kto neokráda svojho blížneho ani v myšlienkach, ani v činoch.

       Mnohí z našich spolublížnych vidia Desatoro prikázaní inak. Nechceme žiadneho človeka nútiť myslieť a žiť tak, ako to robíme my. Každý je slobodný a každý má iný stupeň poznania. Ak žijeme podľa svojej miery a podľa svojho spoznania Desatora prikázaní, ak ich teda uplatňujeme v našom každodennom živote, potom vyčítame z každého prikázania viac a viac, lebo potom sa naše vedomie rozšíri a my vidíme hlbšie.

 

       My, Kristovi priatelia v Univerzálnom živote, máme jedno prianie: Nech sa stále viac našich blížnych prikloní k Desatoro prikázaniam a podľa nich nasmerujú svoj život. My, prakresťania, sa cítime spojení so všetkými ľuďmi, lebo v Bohu sme všetci bratia a sestry, pretože sme Božie deti.

       Prajeme Vám veľa sily a lásku nášho Pána a Vykupiteľa, Krista, ktorú budete môcť pocítiť.

 

       Boh na pozdrav

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

BOH, prameň a prúd bytia, náš Otec

– my, Jeho verné obrazy

 

       Prvé, závažné slová, ktoré dal Boh nám, ľuďom, s Desatoro prikázaniami, znejú: „Ja Som Pán, tvoj Boh.“ Táto výpoveď má pre nás prakresťanov podstatný význam, lebo Boh je prapôvodom a životom všetkých bytostí, všetkých vecí, všetkého bytia.

       Boh je jediným prameňom, z ktorého prúdi Jeho svetlo, Jeho sila, život. Boh je zároveň večne prúdiaca, najvyššia energia, ktorá sa tiež nazýva duchovný svetelný éter, alebo Svätý Duch. Boží Duch je stvoriteľská, zároveň tvoriaca, rovnako vo všetkom živote dýchajúca, oživujúca, napájajúca a udržiavajúca sila. Nechá vznikať formy bytia a vedie ich k evolúcii. Nechá rásť a dozrievať nespočetné formy duchovných minerálnych, rastlinných a zvieracích ríší, nechá ich prejsť rôznymi stavmi a stupňami vedomia – cez prírodné bytosti až k vyzretým duchovným bytostiam, Božím deťom, nazývaným na Zemi “anjeli“.

       Boh dal taktiež Sebe formu: On je najvyššia duchovná bytosť, Otcom všetkých duchovných bytostí, ktoré sú Jeho dokonalými vernými obrazmi.

       Boh je aj sila a život v matérii a Otcom všetkých duší a ľudí. On je našim pôvodom a našim cieľom. Božím deťom v pozemských šatách a v čistiacich oblastiach, kam ide duša po odložení pozemského tela, je prikázané stať sa postupným uskutočňovaním a plnením Božích zákonov opäť vernými Božími obrazmi, ktorými pôvodne sme, aby sme sa znovu vrátili do nebies čistí a dokonalí. Cestu tam nám ukazuje Desatoro Božích prikázaní, ktoré sú výňatkom z Absolútneho zákona nebies. Život v rozpore s Božími prikázaniami, teda život v hriechu, nás oddiaľuje od Boha a vedie, podľa zákona sejby a žatvy, do ďalších zatienení a do pozemských osudov plných útrap.

       Ak uplatňujeme vedomosti o našom Odkiaľ a Kam v dennom živote, potom budeme svoje dni využívať, aby sme spoznali svoju vinu a očistili ju tak, ako to Ježiš učil: tým, že oľutujeme, prosíme o odpustenie, odpustíme, znovu dáme do poriadku a spoznané hriešne skutky viac nekonáme. Tým sa postupne približujeme k Bohu. Odstránime to, čo ako zaťaženie, ako tieň, ako hriech zahalilo naše božské dedičstvo a snažíme sa, aby sme sa stali čím ďalej, tým viac čistými, plnými svetla a božskými. Takto plníme zmysel a účel nášho pozemského života, lebo: Sme na Zemi, aby sme sa stali znovu božskými.

       My, prakresťania, ideme Vnútornou cestou a rastieme postupným uskutočňovaním a plnením Jeho zákonov, vedomí si svojej zodpovednosti života v Božom Duchu. Vo všetkých oblastiach denného života sa usilujeme plniť božské princípy: rovnosť, slobodu, jednotu a bratstvo, z čoho vyplýva spravodlivosť.

 

 

 

 

 











 

 

 

 

Vysvetlivky

 

*  sloveso ´žité´ stojí v pôvodnom nemeckom texte v tŕpnom rode. Preto bola táto forma slovesa prevzatá do slovenčiny.

*  Lutherova biblia: Biblia podľa prekladu Martina Luthera; text biblie podľa revidovaného vydania v  r.1984.

*  “Dobrá správa“, text biblie: Biblia v dnešnej nemčine. Stuttgart 1982. Spoločný preklad biblie podľa objednávky a v zodpovednosti katolíckej a evanjelickej cirkvi nemecko-hovoriacich krajín.

*  “Scofieldova biblia“, sväté písmo podľa nemeckého prekladu  D. Martina Luthera, vydávateľ C. I. Scofield, štvrté nemecké vydanie 1982.

*  “To je Moje Slovo A a Ω. Evanjelium Ježiša. Prejav Krista, ktorý svet nepozná“, Würzburg 1997, str.271.