Desatoro BOŽÍCH prikázaní
II. prikázanie VII. prikázanie
III. prikázanie VIII. prikázanie
„Písmo ožije až
vtedy,
keď človek začne
plniť prikázania.
Tým dozrieva
celkom postupne
do
všetkoobsahujúceho zákona
lásky
a života.
Len ten, kto zo
srdca
a v duchu
lásky plní prikázania,
spoznáva
všetkoobsahujúci zákon
a takto
prichádza k pravde,
ktorá je vo
vnútri duše človeka. “
(Z: “To je Moje Slovo“)
Prečo nám
nemôže svet, taký, aký je, dať mier? Pretože sa neskladá z nezištnej
lásky, ale zo sebalásky. Ľudia by sa
museli zmeniť, tým, že budú rozvíjať vnútornú lásku, nezištnú lásku.
Potom pomaly dostane tento tvrdý
a nekľudný svet celkom inú podobu. Desatoro prikázaní ukazuje cestu,
lebo to sú výňatky z Absolútneho
zákona nebies, božského zákona nezištnej lásky.
Bohatstvo
toho, čo Desatoro prikázaní obsahuje, sa otvorí tomu človeku, ktorý postupne
napĺňa obsah týchto prikázaní z večného zákona, teda ho oživuje svojim
myslením a jednaním. Táto kniha
v obrysoch naznačuje šírku a hĺbku Desatora prikázaní. Súčasne je
ukázané, ako sa prakresťania, Kristovi priatelia, stále viac snažia konkrétne
uskutočňovať Desatoro prikázaní v situáciách každodenného života.
Predslov
Boh dal ľudstvu Desatoro
prikázaní cez Svojho služobníka Mojžiša. Národ Izrael bol vyvolený k tomu,
aby priniesol ľudstvu príkladným životom záchranu, žitý Boží zákon.
Keď sa Izraeliti napriek pomoci
a ponaučeniam podaných prikázaniami stále hlbšie zamotávali do svojich príčin,
inkarnoval sa v Ježišovi Nazaretskom Boží Syn. V Ňom sa k nám,
ľuďom, opäť priblížil Otec, Boh lásky,
dobra, odpustenia a milosti. Lebo
On nám ukazoval cestu, ktorá vedie cez sebaspoznanie a očistenie hriechov
uskutočňovaním a plnením Božích zákonov späť do večného domova. Ježiš Nazaretský
žil a učil túto
cestu. Táto cesta je podaná v Reči
na hore, ktorá obsahuje poučenia pre konkrétne uskutočňovanie vo všednom
dni. Táto ponuka platila a platí
pre všetkých ľudí, ktorí chcú kresťansky žiť.
V našej dobe hovorí k nám ľuďom Kristus znovu cez
prorocké ústa. V nespočetných
prejavoch a pôsobením Jeho učiacej prorokyne a vyslankyne, prehlboval
a prehlbuje Desatoro prikázaní a Reč na hore. Tak nám Boží Duch dáva
pomoc pre uplatnenie
Jeho učenia, poukazuje na príčiny a duchovné súvislosti a vedie nás
k odpovediam, k cestám a riešeniam v najrôznejších
životných situáciách. Tým prináša Boží
Duch Svoje večné zákony do nášho
všedného dňa, aby sme získali skúsenosť, ako môžeme “zákonite“, to znamená
v Božom Duchu, myslieť a žiť.
Záleží na tom, aby sme
to, čo spoznáme, tiež uskutočňovali v našom živote. U s k u t o č ň u j m e
to, čo učil Ježiš –
a Ježiš hovoril práve o uskutočňovaní - potom vytvoríme mohutný potenciál pozitívnej,
teda božskej energie
a získame aj schopnosť vžiť sa do našich blížnych, porozumieť im
a tolerantne ponechať svojmu blížnemu slobodnú vôľu.
Táto malá knižka, ktorá
vznikla na základe textov z troch rozhlasových vysielaní “Malá beseda
v Univerzálnom živote“, obsahuje niektoré dôležité výklady k Desatoro
prikázaniam.
Desatoro prikázaní sú
výňatky z Absolútneho, dokonalého Božieho zákona. Tento Boží zákon je
ž i v o t . Život, Boh, je vo všetkom nekonečná
mnohotvárnosť a plnosť bytia. Je v každej
zákonitosti, aj v každom prikázaní životom, ktorý sa nám ľuďom
odkrýva uskutočňovaním a plnením, našim konaním a životom. Kto to chce pochopiť,
nech to pochopí. Kto to chce nechať, nech to nechá. Kto by to chcel pochopiť,
môže prijať každé
prikázanie ako bránu k plnosti života – života v Bohu, v Božom
Duchu.
Ak sa ponoríme našim
myslením a konaním do hĺbky života, potom objavíme, že každé prikázanie je
nakoniec obsiahnuté v ostatných prikázaniach. Skúsenosť, že všetko je obsiahnuté vo všetkom, nemôže táto kniha
sprostredkovať, avšak podáva podnety, upozornenia a príklady tomu,
kto by chcel čestne kresťansky žiť, kto by chcel v dnešnej dobe nasledovať
Božieho Krista.
Ako pred 2000 rokmi, tak
i dnes nám Kristus dáva na vedomie hlavné prikázanie: „Miluj Boha, svojho
večného Otca, nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého!“ V tejto
zákonitosti Vnútorného života sú obsiahnuté všetky Božie prikázania.
Pritom je podstatné, aby
prikázania – ako všetky Božie pravdy – neboli len na papieri, ale aby boli žité*; až potom sme schopní pochopiť v hĺbke
Božie slovo, Jeho prikázania, Jeho poučenia pre život nás, ľudí. Ježiš, Kristus, nám to podal takto: „Kto
túto Moju reč počuje a
k o n á ju, ten sa
podobá múdremu mužovi. . . “ Dnes nehovorí inak.
Nikto z nás
prakresťanov nie je ešte dokonalý “Vykonávateľ slova“, a predsa sa denne
snažíme nasledovať Krista tým, že sa denne sami spoznávame, našu hriešnosť
očisťujeme, viac ju nekonáme a namiesto toho plníme Božie zákonitosti,
ktoré sú v súlade s hlavným prikázaním nezištnej lásky,
s Desatoro prikázaniami a s Rečou na hore. Kým ľudia úplne nesplnia Boží zákon, to
znamená, kým nebudú konať vo všetkom Božiu vôľu, takže Jeho Duch bude môcť
neprestajne cez nich pôsobiť, dovtedy ešte
potrvá každodenný boj. Pritom sa
stáva, že ešte „padneme“ v myšlienkach, slovách a činoch, teda
robíme chyby a nesprávne sa rozhodujeme.
V tomto prípade je dôležité nezostať ležať, ale zdvihnúť sa pomocou
sily Krista a znova sa nasmerovať na Boha a Jeho zákony. Týmto spôsobom sa usilujeme ďalej
o plnenie, a nastupujeme viac a viac naše duchovné dedičstvo,
ako je to zmyslom a účelom nášho pozemského života. To je pre nás nasledovníctvo Krista
a náš život v Božom Duchu.
Prakresťania v Univerzálnom
živote
a v Obci zväzku
Nový Jeruzalem
Würzburg, v novembri
1994
I
Prvé prikázanie
V biblii, ktorú máme
pred nami podľa prekladu Luthera*,
znamená
prvé prikázanie: “Ja som Pán, tvoj
Boh. Nemáš mať žiadnych iných bohov
okrem Mňa. Nemáš si robiť obraz, ani
zrovnanie s tým, čo je hore v nebi, ani s tým, čo je dole na
zemi, ani s tým, čo je vo vode pod zemou.“
Prvá výpoveď na začiatku
prvého prikázania znie: “Ja som Pán, tvoj
Boh.“ Táto výpoveď má pre nás, prakresťanov, základný význam, lebo Boh je
všetko, čo je; On je Duch života a Otec nás všetkých. V tom je už
odôvodnené to ľudské ODKIAĽ a KAM.
V prvom prikázaní sa
ďalej hovorí: “Nemáš mať žiadnych iných
bohov okrem Mňa.“ My,
prakresťania, rozumieme pod “inými bohmi“
nielen moc, peniaze, vysoko zdokonalenú techniku, príliš časté zábavy, omamné
jedy a podobné. My to vidíme
takto:
Všetko to, čo neodpovedá
božskému zákonu, večnému Božiemu slovu, sú „iní
bohovia“, teda modly. K nim patria tiež prehnané
priania,
vášne a žiadostivosti, všetko to, o čo sa ľudia usilujú nad zdravú vieru.
Živíme tieto doliehajúce,
extrémne priania, žiadostivosti, vášne a náruživosti tým, že sa nimi dlhý
čas zaoberáme v citoch, pocitoch a v myšlienkach, alebo ich
dokonca vykonávame, potom sa k týmto modlám zároveň modlíme a dávame im
energiu. K „iným bohom“ sa počítajú
tiež ľudia, ktorých vysoko staviame, ktorých uctievame a ctíme, namiesto
toho, aby sme si ich jednoducho vážili ako našich blížnych.
V prvom prikázaní sa
ďalej hovorí: “Nemáš si robiť obraz, ani
zrovnanie s tým, čo je hore v nebi, ani s tým, čo je vo vode pod
zemou.“ Ako to dodržiavajú prakresťania?
My, prakresťania, vieme,
že Boží Duch prebýva v každom človeku.
Aby sme sa obrátili na Boha, nášho Otca a na Krista, nášho
Vykupiteľa, nepotrebujeme žiaden vonkajší obraz, pred ktorým kľačíme,
a ktorý zbožňujeme, ale ideme do nášho vnútra a tam sa modlíme
k Bohu. Nepotrebujeme žiadne
sochy, ani skrinky, ani obraz ukrižovaného alebo iné veci, lebo vieme, že Boží
Duch je v nás živý. Na Neho sa
obraciame. On je nám oporou
a podporou.
Každý takzvaný svätý
obraz, ktorý je uctievaný, je koniec koncov “iný
boh“, lebo každý obraz, ktorý je uctievaný navonok, nás odvádza od pravého
Boha, od Boha v našom najhlbšom vnútri.
Kristus nám prejavil
v nasledujúcom zmysle: Ak uctievame obrazy alebo sochy, ako mnoho obrazov
svätých, potom si urobíme obraz Boha, anjelov, ba dokonca neba, ktoré sú často
znázornené svietiac a žiariac, avšak odpovedajú celkom pozemským skutočnostiam. Tento obraz sa vryje do našej duše. Keď raz príde hodina skonania, a ako
duša ideme do ríš na druhej strane, potom nám budú tieto obrazy podľa okolností
spôsobovať utrpenie, lebo sú to programy, ktoré sme vložili do našej duše.
Našim myslením si nevieme
nebesá predstaviť. Nedokážeme si urobiť
žiadnu predstavu o čistých duchovných svetoch, ani o anjeloch,
duchovných bytostiach a už vôbec o Bohu-Otcovi, Otcovi-Matke-Bohu
a o Kristovi, Spoluvládcovi nebies.
Obrazy a sochy sú teda len predstavami. Ak prichádzame ako duša s takýmito predstavami na druhý
svet, potom ich musíme najskôr odložiť, aby sme došli behom čistiaceho procesu
našej duše k pravému obrazu, k realite bytia; až sa ponoríme do
nebies, ktoré sme si ako človek nemohli predstaviť, až budeme vidieť Boha,
nášho Otca tvárou v tvár, a tiež Krista, nášho brata
a Vykupiteľa, a tiež našich bratov a sestry, božské bytosti
neba. – Tak nás učil Kristus,
prejavujúci sa Duch.
My, prakresťania
v Univerzálnom živote, tiež nemáme kríž s telom. Pre nás vstal Kristus z mŕtvych. Sme si vedomí, že nosíme Vykupiteľský čin
Pána v našich dušiach, v našich srdciach. Tento je symbolizovaný jednoduchým krížom bez tela. Pre nás je vykupiteľský kríž zároveň
ukazovateľom smeru do večného bytia.
Ukrižované telo je rôzne
zobrazované. Ak veríme v toto
telo, v tento obraz, že to bol kedysi Ježiš, potom máme toto ukrižované
telo ako obraz v našej duši. Keď
ideme po našej telesnej smrti ako duša na druhú stranu, zjaví sa nám obraz
ukrižovaného tela. Potom to budeme mať
ťažké, odstrániť z našej duše tento obraz, ktorý sme stále uctievali. Podľa okolností to bude dlhá cesta, kým si
uvedomíme, že vzkriesený je žiariaca bytosť večného Bytia a nie telo na kríži.
V prvom prikázaní sa
tiež hovorí, že si nemáme robiť žiadne obrazy o tom, čo je dole na zemi
a o tom, čo je vo vode pod zemou.
Tomu porozumieme, keď vieme, že všetko, čo vidíme na zemi, nie je
skutočnou realitou. Naše fyzické oči
hľadia na obal, ktorý v sebe skrýva život, Ducha.
Zvieratá, rastliny,
kamene, to, čo je na zemi a v zemi, čo vidíme vo vode a čo je na
dne mora, sú Božie aspekty, ktoré majú na základe zhustenia matérie inú formu,
ako vo večnom bytí. Našich ďalších blížnych,
zvieratá, máme vnímať srdcom; celú prírodu máme schvaľovať ako veľké Božie
stvoriteľské svetlo a nosiť ho v srdci. Avšak nebolo by na mieste
domnievať sa, že pozemská životná forma – napr. forma kvetu, zvieraťa –
odpovedá stvoriteľskej sile Boha v nebi. V kvete, vo zvierati, je esencia
života – Boh. Vonkajšia forma je
materiálny obal.
Prírodné ríše sú
sformované Božie aspekty. To, čo vidíme
na zemi, nie je teda pôvodné stvorenie, ale len odlesk toho, ako to Boh stvoril
v čistom stvorení. Preto si nemáme
o tom robiť predstavu a myslieť si, že v nebi je táto forma
rovnaká.
V biblii “Dobrá
správa“* znie prvé
prikázanie trochu inak: “Ja Som Pán, tvoj Boh. Okrem Mňa neexistujú pre teba žiadni iní
bohovia. Nevytváraj si žiaden obraz
Boha. Nerob si tiež žiaden obraz čohokoľvek
v nebi, na zemi, alebo v mori.“
Nie písmeno je teda
pravdou, ale zmysel. Preto je pre nás,
prakresťanov, dôležité pochopiť význam denným plnením prikázaní a Reči na
hore.
II
Druhé prikázanie
Druhé prikázanie
v Lutherovej biblii znie: “Nemáš zneužívať
Meno Pána, svojho Boha, lebo Pán nenechá nepotrestaného toho, kto zneužíva Jeho
Meno.“
My, prakresťania, vidíme
ako zneužitie Božieho Mena to, že ľudia, ktorí poznajú Božie prikázania
a Kristovo učenie, ktorí s nimi súhlasili, tieto napriek tomu
nedodržujú; že dokonca iných upozorňujú na prikázania, poučujú a sami
celkom inak konajú.
Zneužitie nie je len
v tom, keď preklíname, prisaháme, alebo podobne pod Jeho Menom, ale tiež,
keď vypustíme Meno večne Svätého bez rozmýšľania z úst, napr. : „Ach,
Bože, Bože!“ Alebo, keď používame pozdravy ako „pozdrav Pánboh!“ alebo „Boh na
pozdrav!“, bez toho, aby sme si všímali, čo hovoríme, bez toho, aby sme ich
vedome vyslovili.
V mnohých
rozhovoroch berieme slovo “Boh“ do úst – čo si pritom myslíme? Často si pritom
nič nemyslíme, sú to len prázdne slová, frázy.
Avšak všetko je energia. Z
toho vyplýva: Za každé slovo, ktoré vychádza z našich úst, nesieme
zodpovednosť. Takto to učil prorocký
Duch, Kristus; takto to je tiež napísané podľa zmyslu
aj v biblii. Mali by sme teda
plniť druhé prikázanie tým, že dávame pozor na to, čo si myslíme, keď berieme
slovo “Boh“ do úst.
Často hovoríme: „Vďaka
Bohu, že sa mi toto, alebo tamto nestalo!“ Slová “Bohu vďaka“, môžeme síce
vysloviť, ale sme Bohu skutočne vďační? Poväčšine to nie je viac, ako slovný
zvrat, ktorý mnohí používajú, avšak v najzriedkavejších prípadoch vezmú túto
situáciu za podnet, porozmýšľať o sebe samom – o svojom zmýšľaní
a živote, o svojej sejbe, a prípadne očakávajúcej úrode,
a o Bohu a Jeho prikázaniach.
Ak sa zamyslíme
a v situácii sa spýtame sami seba, ako k tomu došlo, že sme
s úľavou zvolali: „Vďaka Bohu!“, potom nám to má určite niečo
povedať. Ak sa spoznáme vo svojich
citových pohnútkach, potom sa naučíme ďakovať Bohu zo srdca. Zároveň sa usilujeme túto chybu, tento
hriech, ktorý sme spoznali, a potom s Kristom očistili, viac
nekonať. To je aktívna vďaka Bohu,
nášmu Otcovi a Kristovi, nášmu Vykupiteľovi.
My prakresťania poznáme
pozdrav pokoja a medzitým sme si zvykli o ňom porozmýšľať.
Ak vyslovíme slovo “pokoj“, vyšleme ho ako
pozdrav k nášmu blížnemu, potom by sme sa mali denne snažiť udržiavať
pokoj s našim blížnym. Keď však
nášho blížneho podceňujeme, závidíme mu to a ono, nenávidíme ho, a cez
to mu prajeme pokoj, potom zosmiešňujeme Boha. To je zneužitie svätého Mena.
Božie Meno je častejšie
ťažko zneužívané, ako sa všeobecne predpokladá, lebo mnohí mýlia iných aj
samých seba o skutočných podnetoch svojho konania a chovania sa.
Božské meno zneužívame napríklad vtedy, keď
vstúpime do náboženského spoločenstva s úmyslom, dosiahnuť niečo pre nás
osobne, keď si napríklad úradom v spoločenstve chceme zaistiť vysokú
životnú úroveň, úctu a bezstarostný život. Podobné platí, keď napríklad
spolupracujeme v cirkevnej
rade, aby sme boli uctievaní spoluobčanmi v obci, aby „sme boli
niekým“. Keď sa postaví pred meno
politickej strany označenie “kresťanská“, aby bolo vieryhodné, že sa tu žijú
Božie prikázania, resp. že títo ľudia
sú Kristovými nasledovníkmi, potom je to zneužitie Jeho Mena, ak sa Pánove Meno
použije ako vývesný štít, hoci to v živote a snažení ľudí nie je tak,
ako to vyžadujú prikázania, alebo Reč na hore. Tak sú spoluobčania zaslepovaní
a vedení do bludu.
Kto chce preskúšať, či sa
slovo “kresťanský“ používa len ako krycí plášť, alebo fraška, alebo sa členovia
skutočne snažia o kresťanské ciele, ten nech sa pozrie na ovocie – ako nám
Ježiš doporučil vo Svojej Reči na hore ako rozlišovacie znamenie: „Spoznáte ich
podľa ovocia“. Ako merítko pomôže tiež
Desatoro prikázaní. Zastupuje napríklad
určitá skupina, spoločenstvo alebo strana prikázanie „Nezabiješ“, alebo je za to, že môžu byť iní ľudia napríklad zabití
vo vojne?
Mali by sme si uvedomiť,
že tí ľudia, ktorí takéto spoločenstvo alebo stranu podporujú tým, že ju
volia, alebo platia príspevky, sú rovnakou mierou zodpovední a zúčastňujú
sa na zneužití Božieho Mena. Každý sa
musí pred Bohom zodpovedať za to, čo zastáva, alebo na čo sa viaže. Kto vie
o nepráve a mlčí, je tak
isto spoluvinným.
V druhom prikázaní sa hovorí:„.
. .lebo Pán nenechá nepotrestaného
toho, kto zneužíva Jeho meno.“ Kristus, prorocký Duch, nás učil, že nie
Boh nás trestá za to, čo konáme, ale my sami sa trestáme zákonom: „Čo človek
zaseje, to bude žať. “ To predsa neseje Boh, ale to sejeme my; a čo my
sejeme, to budeme i my žať. Teda
my pocítime následky nášho konania a nekonania, lebo každý je zodpovedný
sám za seba. Boh nepozdvihne hriešnika do neba, ale ukáže mu jeho priestupok,
aby ho očistil a viac nekonal.
Tieto súvislosti však
nemožno prebrať z doslovného znenia spoločnej evanjelicko-katolíckej
biblie, lebo tam sa hovorí: “Nezneužívaj
Meno Pána, tvojho Boha, nadarmo, lebo Pán potrestá každého, kto tak koná.“
Vidíme, že by bolo dobré
plniť najskôr prikázania, namiesto odsudzovania a poukazovania na Boha
ako trestajúceho Boha. On pripustí, že
hrešíme, lebo nám dal slobodnú vôľu.
Keďže to On pripúšťa - ako následok slobodnej vôle - nebude nás preto tiež
trestať. My sa potrestáme sami.
Musíme porozumieť z m y s l u slov,
a aj zmyslu prikázaní. Biblia
môže byť len vtedy verne pochopená podľa obsahu, keď plníme krok za krokom
prikázania; inak berieme povedané slovo doslova a pripisujeme Bohu, že On
trestá.
Ježiš nám priniesol Otca
lásky. To bolo nutné, lebo
v Starom zákone stále znovu zaznieva “trestajúci Boh“. Slovná zásoba vtedajšej doby sa vyvinula
z viery v mnohobožstvo.
Preto je Starý zákon, ku ktorému patrí tiež Desatoro prikázaní,
preniknutý výpoveďami z viery v mnoho bohov, ktorí trestajú,
a z viery v mnohobožstvo preniklo veľa do viery v jediného
Boha.
Mali by sme si vedome
položiť otázku: Veríme v trestajúceho Boha, teda na Starý zákon, alebo
veríme v Boha lásky, ktorého nám priblížil Ježiš, Kristus? V Novom
zákone je napísané: „Čo človek seje, to bude žať.“ Ak veríme
v trestajúceho Boha, potom nesúhlasíme s touto zákonitosťou
o sejbe a žatve, ktorou budeme nakoniec, sebaspoznaním a očistením
hriešnosti, nepriamo vedení.
My sme kresťania
a mali by sme sa rozhodnúť: Buď veríme v trestajúceho Boha, alebo
v Boha lásky a milosrdenstva: v Boha, ktorý zmierňuje, odpúšťa,
v Boha, ktorý nám zo Svojej lásky vyslal Svojho Syna, Ježiša, Krista.
III
Tretie prikázanie
V biblii podľa
prekladu Matina Luthera tretie prikázanie znie: “Spomeň si na deň sabatný, aby si ho svätil. Šesť dní máš pracovať a konať všetky tvoje diela. Ale na siedmy deň je sabat Pána, tvojho
Boha. Vtedy nemáš konať žiadnu prácu,
ani tvoj syn, tvoja dcéra, tvoj paholok, tvoja slúžka, tvoj dobytok a ani
cudzinec, ktorý žije v tvojom meste.“
Toto prikázanie nehovorí,
že jeden deň v týždni sa nemá vôbec nič robiť, ale my tomu rozumieme
takto:
V tento deň sa máme
stretnúť v spoločenstve, spoločne sa pozrieť na uplynulý týždeň
a uzatvoriť ho silou Pána. Čo je
ešte hriešne, teda ešte nie je očistené, to by sme mali s našim blížnym
očistiť, aby sme mohli ísť slobodne do nového týždňa. Ak je všetko uzavreté do tej miery, ako je to možné, potom máme
Boha uctievať a chváliť, ďakovať Mu, a tiež hovoriť o Ňom, ktorý
je nekonečná láska, a ktorý nás sprevádzal počas minulého týždňa.
Takto to konáme my,
prakresťania, každú sobotu večer.
Zídeme sa k modlitbe a spoločne hodnotíme uplynulý týždeň,
uzavrieme ho a prejdeme spoločne k večeri Pána. Ďakujeme Bohu, chválime a uctievame Ho
a ideme zase s Kristom vedome do budúceho týždňa, aby nám pomáhal
plniť prikázania a Reč na hore.
My, prakresťania, teda
vzdávame spoločne v deň “sabatu“
úctu nášmu večnému Otcovi a v tento deň pestujeme vedome viac vnútro
ako vonkajšok. Tak je tento deň pre nás
prameňom sily. Nepremrháme bez zmyslu
našu silu, ale čerpáme v tento deň z prameňa, ktorým je Boh, nádej,
silu, dôveru, a taktiež radosť pre nový týždeň.
Okrem toho sa my,
prakresťania, tešíme na voľné hodiny, v ktorých môžeme urobiť niečo pre
nás osobne – to, čo nám robí radosť.
Avšak vyhýbame sa takzvanému stresu vo voľnom čase, lebo jeho následky
by určovali náš budúci týždeň. Ako by
to potom vyzeralo v pondelok, ktorý by mal byť dynamickým pracovným dňom,
dňom pôsobenia?
My, prakresťania, sa
usilujeme, aby sme sa vo voľnom dni stali pokojnejšími a rozvážnejšími, ešte
viac sa zvnútornili, načerpali,
„natankovali“ silu, aby sme mohli ísť plní sily do nového týždňa
s Kristom, našim Vykupiteľom.
V texte biblie
“Dobrá správa“ znie toto tretie prikázanie: “Nezabudni
na deň pokoja. Je to zvláštny deň,
ktorý patrí Pánovi. Šesť dní
v týždni máš čas, aby si konal svoju prácu. Siedmy deň ale, má byť dňom pokoja.“
Ak porovnáme obidva
biblické texty, tak znova spoznáme: Pravda je v obidvoch knihách napísaná
inými slovami. Vidíme: nemáme sa viazať
na písmená, ale pochopiť zmysel, a tento môžeme zistiť len vtedy, keď sa
v dennom živote usilujeme plniť Desatoro prikázaní a Reč na hore
a viac a viac podľa nich žiť.
Štvrté prikázanie
V Lutherovej
biblii štvrté prikázanie znie: “Máš si
ctiť svojho otca a matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj
Boh.“ V jednotnom preklade to znie: “Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti
dáva Pán, tvoj Boh.“
Kristus, prejavujúci sa
Duch, nás učil nasledujúce: Aj otec a matka sú naši blížni. Máme si ich ctiť a vážiť, máme ich –
ako všetkých ľudí – nosiť v srdci.
Avšak úcta patrí jedine Bohu, nášmu Pánovi. Teda má sa rozlišovať medzi
“vážiť si“ a “uctievať“: Uctievame Boha tým, že Ho nadovšetko milujeme,
staviame Ho nad naše ľudské a s Jeho silou očisťujeme našu ľudskosť,
hriešnosť. Nášho blížneho si vážime
tým, že mu zo srdca prajeme dobro, pristupujeme k nemu s porozumením,
nič mu nezávidíme, nepodceňujeme ho, nechávame mu slobodu a najskôr urobíme
sami to, čo od neho očakávame.
Deti i rodičia sú
Božími deťmi. Sú teda súrodencami.
V dieťati, ktoré sa musí počas rastu učiť a vytvárať si programy pre
tento pozemský život, prebýva dozretá duchovná bytosť. Rodičia sú starší len rokmi, podľa Božieho
zákona sú veľkými bratmi a sestrami pre svoje deti, ktoré sú zverené do
ich opatery a ochrany.
Slová „aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dal Pán,
tvoj Boh“ hovoria: Kto dodržiava Božie zákony, toho život bude prebiehať
harmonicky. Nebude mať vo svojom živote
žiadne veľké zlomy, ani ťažkú chorobu, ani predčasnú smrť. Bude žiť v pokoji
so svojimi blížnymi,
a takto budú môcť žiť spolu pokojne “na zemi“ všetci, ktorí dodržiavajú
toto prikázanie a aj ďalšie prikázania.
V
Piate prikázanie
Vo väčšine biblií je
doslovné znenie piateho prikázania jednoduché a jasné: “Nemáš zabíjať.“
Taktiež v “Scofieldovej
biblii“*, v ktorej
však poznámka pod
čiarou znie nasledovne: „Hebrejská reč používa rôzne slová na vyjadrenie pojmu
“zabíjať“. Sloveso, ktoré sa tu
používa, je zvláštne slovo, ktoré môže znamenať len vraždu a naznačuje
vždy úmyselné zabitie.“
V spoločnom preklade
evanjelickej a katolíckej cirkvi je to už “úradne“. Tam to teraz znie:
“Nemáš vraždiť.“
Toto podnecuje
otázky. Čo je teda správne? Znamená to
teraz: “Nemáš zabíjať“ alebo “Nemáš vraždiť“? Ako sa máme správať ako kresťania?
Hore uvedená poznámka pod
čiarou v Scofieldovej biblii hovorí, že nemáme úmyselne zabíjať. Vzhľadom na zvieraciu ríšu by nemalo
prikázanie neúmyselného zabíjania zmysel, lebo kdekoľvek my, ľudia, stúpame
nohami, sú pod našimi nohami mnohé – čiastočne veľmi malé – zvieratá. I keď zašliapneme niektoré zvieratá,
nerobíme to však úmyselne. Ak sa
oprieme o strom, potom pritom eventuálne tak isto zabijeme malé zvieratá;
nevidíme ich, teda nerobíme to úmyselne.
Avšak, keď chceme zabiť človeka, potom to urobíme úmyselne. A to nie je podľa všeobecného
používania reči nič iné, ako vražda.
Teda zabitie je, presne povedané, to isté ako vražda.
Ak sa pozrieme bližšie na
podstatu veci, potom spoznáme: Keď človek zabije človeka, má predtým určité
myšlienky, a myšlienky sú sily.
Hoci myšlienky nevidíme, predsa sú to energie, skutočnosti,
a pôsobia. Ak napr. máme vo vojne myšlienky strachu: Nepriateľ
– takto označujeme nášho brata – by nás mohol zabiť. Teda zabijeme najskôr my jeho.
Ak je niekto vojak, musí myslieť na to, že bude zabíjať; lebo vojak sa
učí zabíjať a cvičí sa v tom, aby to potom vykonal.
Ak schvaľuje napríklad
katolícka, alebo evanjelická inštitúcia vojnu, potom nie je divné, že uvíta
takú poznámku, aká je v Scofieldovej biblii.
Či ide o zabíjanie,
alebo vraždenie – každý vie: Kto ide do vojny, ten podľa okol-nosti zabije
svojho brata. Keďže nám Ježiš
Nazaretský zvestoval, že všetci sme bratia a sestry, deti j e d n é h o Otca, potom je to
jednoducho brato-vražda – či je to už zabíjanie, alebo vraždenie.
Otázka k Vám, milý
čitateľ: Je to pre Vás rozdiel, či budete zabitý, alebo zavraždený?
Pravdepodobne nie, lebo mŕtvy je mŕtvy.
Ak sme pravými kresťanmi,
potom si musíme položiť otázku: Čo by na to povedal Ježiš? Povedal Petrovi, keď
tento odsekol vojakovi ucho: „Zastrč meč do pošvy“, a Ježiš zahojil ucho. Prečo? „Nerobte nikomu násilie alebo
neprávosť.“
Ježiš povedal
v zmysle : „Kto zoberie meč, tak isto mečom zahynie.“ Nasledovne platí:
Kto zoberie pištoľ a zabije svojho brata, bude taktiež zabitý pištoľou,
výstrelom – iba ak sa snaží o Božiu milosť, tak nechá prehovoriť svoje
svedomie a očistí svoju vinu z celého srdca. Avšak, keď už dopredu povieme: „Zabijem dnes
svojho brata, ktorý je mojim nepriateľom – veď to môžem zajtra očistiť“, potom nám
to nepomôže.
Násilie vyvoláva opäť
násilie. Spoznávame nezmyselnosť
vojen. Hovorí sa: Vojaci sú posielaní
do vojny, aby bol mier. – Ale dá sa
vytvoriť mier zbraňami, delami, zabíjaním naších blížnych?
Vieme, že všetko hriešne,
čo od nás vychádza, sa k nám zasa vráti.
Strach nášho blížneho, ktorý pocíti strelu v srdci, a ktorý
cíti, že musí zomrieť, jeho muky, jeho množstvo myšlienok, nenávisť, jeho
prianie pomstiť sa – to všetko sú energie, ktoré sa nerozplynú v nič. Niekde sa prejavia; sčasti v tom, ktorý
skonáva, lebo on bol tiež vojakom.
Zoberie si časť negatívnych energií ako záťaž so sebou do duševných ríš
a väčšinou do ďalšieho pozemského života. Pocity a myšlienky zomierajúceho padnú tiež naspäť na
pôvodcu. Pôvodca úmyselne zabil, lebo
dopredu vedel, že bude ako vojak zabíjať.
Čo nebude v tomto
živote odpykané, vedie nás v ďalších životoch na Zemi do podobných
situácií. Napríklad sa narodíme
v krajine, v ktorej je vojna.
Kolesom znovuzrodenia sa stretnú vinník a obeť stále znova. Stále znova sú vinník a obeť nepriateľmi,
pokým si raz nepodajú ruky a neuzavrú medzi sebou mier. Vina, ktorá obidvoch navzájom viaže, zároveň
na seba púta, sa očistí a rozplynie len odpustením a vzájomnou
prosbou o odpustenie.
Koleso znovuvtelenia,
skutočnosť reinkarnácie, je jasne viditeľná v mnohých udalostiach našej
dnešnej doby. Všetko je energia
a žiadna energia sa nestratí.
Napríklad vo vojnách bude pôsobiť mohutná vlna nahromadených agresívnych
negatívnych energií, neočistený potenciál hriechov mnohých ľudí, ktoré sa –
eventuálne počas storočí – nahromadili a vybudovali.
V biblii je
napísané: „Čo človek zaseje, to bude žať.“ Ak teda sejeme smrť tým, že
úmyselne zabijeme svojho blížneho, potom tak isto zožneme smrť týmto spôsobom,
ak včas nespoznáme naše príčiny, pomocou Božej milosti ich neočistíme
a viac nekonáme. Takto nás to
učil Ježiš.
Koleso znovuvtelenia sa
točí a privádza stále znovu tie duše do tela, ktoré si naložili na seba
vinu, a túto ešte neočistili. Ak
sa pozrieme naspäť na najrôznejšie vojny v tomto svete, potom spoznáme, že
podobné vojny prepukajú stále znovu v tých istých, alebo v susedných
krajinách. Prečo? Lebo príčiny nie sú
očistené; prichádzajú k účinku.
Boh dal cez Mojžiša
prikázanie: „Nemáš zabíjať“. Prečo bolo toto miesto v biblii
najnovšie sfalšované na slová “Nemáš
vraždiť“? Pozrime sa na to. Ponúka sa nasledovné vysvetlenie:
Obidve cirkvi, ktoré
vykonali sfalšovanie, schvaľujú vojnu. Preformulovaním piateho prikázania majú
k tomu teraz biblické
ospravedlnenie, lebo podľa ich názoru je usmrtenie človeka vo vojne „len“
zabitie, a nie zavraždenie. Keďže
najnovšie má byť zabíjanie dovolené, môžu sa podľa toho bez uváženia viesť
vojny a ľudia môžu byť vo vojne usmrtení.
Ak sa pozrieme hlbšie do
súvislostí, potom aj tu spoznáme koleso znovuvtelenia, reinkarnáciu.
V minulých epochách nechala katolícka cirkev tiahnuť do „svätej“ vojny,
aby inak veriacich násilne pokresťančila, alebo ich usmrtila. Tak sa stalo napr. židom v údolí Rýna
a kresťanským Maďarom a Sarazénom franským vojskom v prvej
križiackej výprave. Tak sa stalo
i v čase objavenia Južnej Ameriky na státisícoch indiánoch. Tak sa stalo v 20. storočí, keď mali byť balkánske štáty obývané len
„kresťanmi“. Zabíjalo a plienilo
sa – a to údajne v Mene Krista.
V dušiach oných
bývalých vinníkov, ak sa títo neobrátili, sa naďalej nachádza tento masívny
negatívny potenciál. Teda ešte ho majú
v dušiach mnohé dnešné cirkevné vrchnosti, ktoré boli podľa okolností
v tamojšej dobe vtelení a zúčastnili sa vo vtedajšej tzv. svätej vojne.
Pretože je to ešte v duši, bude slovo “zabíjanie“ možno
aktivované v poniektorom tzv. cirkevnom hodnostárovi.
Prichádzajú mu myšlienky a pocity.
Ale namiesto spoznania svojich myšlienok a pocitov, a očistenia
s Kristom, navrhuje, aby zabíjanie vo vojne bolo dovolené, lebo to bolo
predsa dovolené i vo „svätej“ vojne.
Vraždenie, teda takzvané
vedomé zabíjanie, masakrovanie, bolo už vtedy podriadené prikázaniu „Nemáš zabíjať“. Čo sa skutočne stalo? Ako boli inak veriaci
zabíjaní?
Ako sa viedlo Germánom?
Alebo pokrstiť – alebo odseknúť hlavu! A ako sa viedlo Indiánom? Alebo s
nami, „kresťanmi“ – alebo do „pekla“! A ako sa viedlo Heretikom? Alebo
s cirkvou – alebo smrť! Boli po státisícoch, miliónoch vysmievaní,
mrzačení, masakrovaní a upálení. –
Kým?
Koleso reinkarnácie sa
točí. Tie isté duše prichádzajú znovu
v iných ľudských telách. Kam?
Tam, kde ich priťahuje ich duševné zaťaženie.
Položme si ešte raz
otázku: Bolo to teda zabitie, alebo zavraždenie? A čo by nám bolo milšie:
byť zabití, alebo zavraždení?
Obidvoje znamená:
mŕtvy. Život bol vedome odňatý.
Piate prikázanie platí
i pre náš vzťah k zvieratám. Obidve inšitúcie, „katolícka“ a „evanjelická“,
schvaľujú pokusy na
zvieratách.
Zvieratá tiež cítia!
Zvieratá na bitúnkoch ručia, lebo cítia, že im bude za pár minút odňatý
život. Cítia, že nebudú môcť skonať
podľa prírodných zákonov, ale že výstrel ukončí ich život.
Ide to ešte ďalej. Spýtajme sa:
Prečo je toľko zvierat
smutných? Pretože vedome trpeli, alebo cítia, že budú nevýslovne trpieť,
prípadne pod pokusmi. Skúsenosti, bôľ
a utrpenie po stáročia a tisícročia nesú čiastkové duše mnohých
zvierat. To robí mnoho zvierat
smutnými, iné agresívnymi. Kto je
vinný?
Že sa milióny
a miliardy svojvoľne zabíjajú, teda vedome masakrujú a používajú na
pokusy – čo je to? “Je to len zviera“, povie človek. Ale aj zviera predsa
cíti.
Zviera, ktoré je bité,
pociťuje, narieka, žaluje. Keď sa
zviera okríkne, tak sa strhne a drží si od nás odstup! Vidíme, že
pociťuje, cíti. Cíti oveľa jemnejšie
ako človek a vie, že prichádza na bitúnok; vie, že bude použité na pokusy.
Mohlo by byť, podľa
okolností, z doslovného znenia “Nevraždi“ odvodené ospravedlnenie pre
býčie zápasy, kohútie boje – pre všetky tie príležitosti, kde ľudia
z chuti na boj, zničiť „protivníka“, alebo zo zábavy, pripúšťajú
zabíjanie? Veď to nie je “vraždenie“.
Človek je ukrutný. Prečo sa
teda smie zabíjať, ale nie vraždiť?
Nad týmto prečo, by sme sa mali my, kresťania, zamyslieť.
VI
Šieste prikázanie
Šieste prikázanie
odjakživa znie: “Nemáš cudzoložiť“. V
novej biblii “Dobrá správa“ je namiesto toho “Neznič žiadne manželstvo“. Či cudzoložíme, alebo zničíme
manželstvo – aký je to rozdiel?
Zničiť manželstvo
znamená, že sa my, muž alebo žena, zamiešame do manželstva nášho blížneho tým,
že nahuckáme ženu proti mužovi, alebo muža proti žene.
“Nemáš cudzoložiť“
naproti tomu znamená: Ak som uzatvorila ja napr. ako manželka alebo manžel, zväzok pred Bohom so svojim partnerom,
potom mu dodržiavam vernosť v myšlienkach, v slovách
a v činoch. O neveru sa jedná až vtedy, keď som neverný
v myšlienkach, keď si predstavím iného partnera, alebo si predstavím, že
mám s ním telesný kontakt.
Všetko toto začína malými
signálmi - slovami, pohľadmi a gestami - ktoré aktivujú myšlienky
a predstavy. Akého druhu sú energie, ktoré prúdia napríklad pri flirte –
je jedno akého sú stupňa? Sú božské? Je našim cieľom zachovať flirtom nášmu
partnerovi a nášmu “áno“, ktoré sme partnerovi dali, vernosť?
V tomto zmysle
povedal Ježiš v Reči na hore: “Nemáš cudzoložiť. Ja vám ale hovorím: Kto
na ženu čo len žiadostivo pozrie, ten už s ňou scudzoložil vo svojom
srdci.“
Aj v myšlienkach teda
môžem byť neverný. Spoznáme: “Nevera“ a “Zničenie manželstva“ nie je to
isté. Biblie teda podávajú rôzne výpovede.
Čo povedal Boh Izraelitom
cez Mojžiša? Povedal: “Nemáš cudzoložiť“?
Alebo povedal: “Neznič žiadne manželstvo“?
Komu veríme viac: Bohu cez Mojžiša, alebo korektorom biblie?
Spýtajme sa opäť na
pozadie. Keď sa formulácia natoľko zmení, musí to mať nejaký dôvod. Boli
korektori eventuálne toho názoru, že chovanie, ktoré je v rozpore
s manželstvom – napr. nevera,
nemusí bezpodmienečne zničiť manželstvo? Z toho by vyplývalo, že takéto
správanie je dovolené, pokiaľ sa nezničí manželstvo.
Prečo asi chceli
korektori “dovoliť“ toto chovanie, ktoré je v rozpore s manželstvom?
Uvedomme si: Keď žena,
muž, vie o chovaní svojho partnera, alebo svojej partnerky, ktoré je
v rozpore s manželstvom, čo pociťuje? Čo si myslí? Ako cíti? Možno
cíti nevýslovné utrpenie, sklamanie, sužovanie. Možno sa z toho vyvinie
nepriateľstvo, nenávisť, hádky a nesváry s partnerom. Týmto správaním
sa uvoľňujú myšlienky a slová. Vieme, že žiadna energia sa nestratí – kam
teda pôjde táto energia? Z časti padne na mysliaceho a z časti na pôvodcu.
My, prakresťania, veríme
na Božie slová cez Mojžiša: “Nemáš
cudzoložiť“. A veríme na slová Božieho Krista v Ježišovi, ktorý
povedal: „Počuli ste, že bolo povedané ,Nemáš cudzoložiť´. Ja vám ale hovorím:
Kto sa na ženu čo len túžobne pozrie, ten s ňou už scudzoložil vo svojom
srdci.“
Žiaden človek nie je
dokonalý, preto sa môže niečo také raz stať. Možno si človek priniesol do tohto
pozemského života predošlú neveru ako duševné zaťaženie. Teraz má túto vinu
v citoch, pocitoch a v myšlienkach spoznať a očistiť, ale
namiesto očistenia je znova neverný. Ak sa tak stalo teraz, záleží na tom, ako
sa v tejto situácii zachová. Ak spozná, čo zapríčinil týmto správaním,
oľutuje zo srdca, očistí s Kristom a viac to nerobí, potom mu je
Bohom odpustené. Ak mu aj partner odpustil, potom je tento hriech vymazaný. Ak
mu však partner neodpustí, potom táto vina čaká naďalej na odpustenie.
Cudzoložstvo – ako je to
s tými, čo nežijú v manželstve? Ako je to napr. s celibátom?
Je slobodný stav Božou
vôľou, alebo je zmenená formulácia šiesteho prikázania, prípadne medzi iným
ústupok, na základe niekoľkých chybných krokov kňazov? Kto zaviedol celibát?
Ježiš, Kristus, nehovoril
o celibáte. Nemôžeme povedať: Ježiš nebol ženatý, preto nesmú byť ani
takzvaní nasledovníci. To by bolo nesprávne. Ježiš prišiel ako Boží Syn, aby
priniesol vykúpenie. A Ježiš, Boží Syn, nikdy nepovedal, že by bolo manželstvo
hriešne. Vyslovil sa za manželstvo, ale nie za cudzoložstvo. Preto tiež nemôže
byť celibát od Ježiša.
Môže človek dodržať
celibát, keď priniesol vo svojej duši túžbu po manželstve, po telesnom spojení?
My, prakresťania, vieme o reinkarnácii a vieme, že to, čo nebolo
v minulých inkarnáciách očistené, to si prinesieme znovu do tejto
inkarnácie. Potom je v kňazovi možná živá túžba po spolužití s jednou
partnerkou. Ak sa nachádzajú v človeku duševné zaťaženia
z manželstva v minulých inkarnáciách, potom bude opäť rovnako
a podobne konať, ak nechce tento potenciál hriechov oľutovať a očistiť
silou Pána. Toto platí pre všetkých ľudí a platí to i pre kňazov.
Preto sa v tomto smere medzi kňazmi veľa hreší.
Nestaneme sa slobodní
odriekaním a potlačovaním, ale len spoznávaním a postupnou premenou
ľudských, hriešnych programov. Žiaden človek nie je dokonalý. Pravý kresťan zápasí denne
o dokonalosť.
Ako to dodržiavame my,
prakresťania v manželstve?
My, prakresťania,
dodržiavame v manželstve vernosť voči tomu človeku, ktorému sme dali slovo
“Áno“. Vo svojom dennom živote sa usilujeme žiť podľa Desatora prikázaní
a Reči na hore. Preto spory, ktoré sa v partnerstve,
v manželstve vyskytnú, neodkladáme tak dlho, kým nevznikne vzájomné
sklamanie, ale ich denne očisťujeme.
Jeden prakresťan
vysvetľuje, ako očisťuje, keď v ňom vystúpia pocity, alebo myšlienky,
ktoré sú nasmerované proti jeho partnerke. Hovorí: „Poznám zákon
zodpovedajúcej zhody, a viem presne - To, čo ma na nej hnevá, čo na nej
kritizujem, to musí byť aj vo mne (aspoň z určitej časti). Teda predtým,
ako kritizujem triesku v oku svojho blížneho, snažím sa odstrániť vlastné
brvno tým, že sa sám seba spýtam, čo je v tomto zmysle vo mne hriešne.
Viem: Môžem zmeniť len seba. A keď chcem zmeniť blížneho, potom sa musím spýtať
sám seba, či nechcem zmeniť s e b
a.“
Nijaký človek nie je
dokonalý, ani prakresťan, ktorý sa denne usiluje žiť podľa Desatora prikázaní
a Reči na hore. Pýtame sa brata: „Čo urobíš, keď náhle pocítiš prianie
priblížiť sa k inej žene? Čo urobíš, keď sa ti zrazu zapáči iná žena
a ty cítiš, že k nej vyvíjaš pocity?“
Brat odpovedá: „Viem, že
všetko má príčinu. Teda spýtam sa sám seba, čo je vo mne príčinou. Moje city,
pocity, myšlienky a prípadne obrazy mi to povedia. Môže to byť zaťaženie,
vina, z tohto, alebo i z minulého pozemského života. Ak by som
to chcel skutočne vedieť, a tiež zmeniť, potom to spoznám. Potom mi bude
jasné, proti komu a akým spôsobom som protikladne konal. Potom môžem
oľutovať, prosiť o odpustenie, odpustiť a znovu napraviť to, čo je
ešte možné. Potom si pevne stanovím, že budem v budúcnosti, čo sa tohto
týka, myslieť a konať inak, teda zákonite. Teraz je to všeobecne povedané,
ale môže to mať mnohé, celkom rôzne dôvody, podľa toho, čo som v minulosti
nesprávne konal.
Je tiež možné, že
disharmonický telesný rytmus nechá znovu ožiť hriešne programy. Lebo, ak som
vyrovnaný a v harmónii, potom nepríde tak ľahko naliehavá túžba po
ľudskej, príp. ženskej energii. Táto
túžba musí mať teda určité príčiny. Potom sa pýtam sám seba, čo sa vo mne
nahromadilo, v mojom svete citov, pocitov a myšlienok a prečo.
Vo mne môže byť nespokojnosť, sklamanie, možno tiež nesplnené priania
a pod. To sú myšlienky a obrazy, v ktorých sa spoznávam, ktoré
môžem potom očistiť. Nemusím ich naplno
prežívať, ale sú mi dennou energiou ukazované, aby som ich dal pomocou Krista
do poriadku.“
Ďalšie otázky tomuto
bratovi: „Ako sa vysporiadaš s túžbami? Ako očisťuješ to, čo ťa vzrušuje
a dolieha na teba? Nútiš sa viac na to nemyslieť, alebo si povieš: Keď sa
poddám týmto túžbam, potom vytvorím neveru, preto to radšej nekonám. Alebo čo
teda urobíš?“
Brat: „Keď prídu
nezákonné, naliehavé túžobné myšlienky, záleží to od toho, ako na ne reagujem,
ako s nimi zaobchádzam. Ak nechám myšlienkam voľný priebeh
a pripustím, aby sa na jednej túžobnej predstave, ktorá vznikla,
vybudovali ďalšie, potom zosilním túžbu. Avšak chcem pochopiť svoje myšlienky
a túžby, nazrieť do nich, aby som sa spoznal a s Kristom ich
prekonal. Preto poviem ,Stop´ k túžobným myšlienkam, ale nepotlačím ich.
Musím nájsť koreň, v tomto prípade koreň mojej nespokojnosti. Možno spočíva
táto nespokojnosť
v sklamaní na pracovisku, alebo v tom, že si nesplním eventuálne
nejaké malé, nevinné, zákonité priania; alebo odkladám už nejaký čas napr. objasňujúci
rozhovor, ktorý ma čaká; alebo
sa vyhýbam nejakému rozhodnutiu. Existuje mnoho možností. Ak nájdem tento koreň a dám
to, čo je
nutné, s Kristom do poriadku, potom je príčina mojich túžobných myšlienok
očistená. Potom budem tiež oslobodený od túžby po inej žene.“
Mnoho sklamaní
v manželstve a v partnerstve sa zapríčiní tým, že my, ľudia,
príliš stiesnene bývame, teda máme veľmi málo voľného priestoru.
My, prakresťania, máme
skúsenosť: Ak je pre nás vernosť prikázanie v Kristovi, potom sa vyskytne
veľa možností spolužitia v manželstve a v partnerstve. Potom sa
pokúšame vytvoriť možnosti, aby sa obidvaja mohli v rovnakej miere osobne
a voľne rozvíjať. Napríklad by mal mať každý pre seba izbu, kde by mal
tiež svoje súkromie; izbu, ktorú si zariadi tak, ako si to praje, a v ktorej
môže žiť tak, ako by chcel. Predpokladom je v každom prípade vernosť
partnerovi. Vernosť môžeme dodržať len vtedy, keď dodržiavame vernosť Kristovi
tým, že sa denne usilujeme plniť Desatoro prikázaní a Reč na hore.
Kľúč k pokojnému
spolužitiu spočíva v zameraní sa na ten istý cieľ. Ak je cieľ rovnaký,
potom nebudeme svojho blížneho obmedzovať, alebo na seba viazať, ale ponecháme
mu slobodu, a tým budeme sami slobodní.
Boh nás stvoril ako
samostatné bytosti a nie aby sme žili v závislosti na sebe. Preto
uskutočňujeme my, prakresťania, rovnosť i v tom ohľade, že sa muž
snaží niekedy robiť i práce ženy, a žena sa tak isto snaží nebyť na
mužovi závislá, aby dosahovala samostatnosť. To vytvorí nezávislosť a spokojnosť
obidvoch. Každý človek sa má vyvíjať tak, aby smeroval k talentom
a schopnostiam, ktoré sú mu dané Bohom. Každý by tu mal byť pre druhého,
a nie jeden proti druhému.
To znamená: “ako
v nebi, tak i na Zemi“. Manželstvo si Boh p r a j e - ale nie
obmedzovanie. Nie neveru, ale spoločné spolužitie.
Ani my, prakresťania, nie
sme dokonalí. Aj u prakresťanov sú v niektorých manželstvách spory.
Avšak partneri sa snažia znovu spor urovnať s otázkou: Aký mám na tom
podiel? To znamená: Pozri sa najskôr na ,brvno´ vo svojom oku, predtým než
budeš ,píliť triesku´ v oku tvojho blížneho.
My sa teda snažíme
odstraňovať disharmónie, nachádzať riešenia aktívnym spoločným prekonávaním
ťažkostí, na ktorých sa dá vybudovať ďalšie spolužitie.
Zažili sme, že sa partneri,
ktorí sú v partnerstve alebo v manželstve častokrát nejednotní, môžu
dostať znovu do uvoľneného, pozitívneho vzťahu, keď si každý z nich
zariadi v byte svoje malé ,kráľovstvo´. Partneri sa teda nemusia odlúčiť.
Ak je to možné, aby si
v dome každý zriadil svoje malé kráľovstvo, potom sa môže každý zvlášť
utiahnuť do súkromia, keď to potrebuje. Potom má každý svoj osobný život. Potom
sa tak často nehádajú, lebo sa opäť vytvára pochopenie a priazeň; každý
pracuje v pokoji na svojich chybách a obaja sa opäť udobria. Takto sa
dosiahne v mnohých prípadoch pokoj. Predpokladom pre takýto vývoj je
dodržiavať medzi sebou vernosť a ochotu k zmiereniu.
V našich
manželstvách a partnerstvách sa snažíme žiť tak, že sa spoločne
nasmerujeme na Krista, že sa k Nemu obrátime. Tým sa utvorí základ pre
manželstvo, ktoré sa tiež vyplatí udržiavať, ktoré vôbec nechceme porušiť.
Spoločné zameranie sa na Krista nám dáva silu pre pravé, hlboké partnerstvo.
Len takto sa môže podariť vybudovať spoločne v Jeho Mene rodinu
a vychovávať deti, ktoré cítia bezpečnosť v Kristovi, ktoré si
všímajú, že v živote existuje viac ako sebectvo a materializmus.
Ak je medzi partnermi
harmónia, potom to pôsobí pozitívne i na deti. Takéto prostredie v rodine
je prospešné pre vývoj každého jedného člena rodiny – ako aj domáceho zvieraťa.
Pokojaplná atmosféra domova vyžaruje do iných životných oblastí a do
širšieho okolia. Svetlo pôsobí teda príťažlivo, lebo je svetlé a teplé.
Kde sa dodržiavajú Božie prikázania, tam je bezpečnosť v Bohu
a dôvera medzi sebou, a tam je sloboda.
Pokiaľ by jeden partner
nechcel spĺňať tieto prakresťanské zákonitosti, ak má iné záujmy, potom
dodržiavajú prakresťania napriek tomu svoje princípy. Neprestanú mať partnera
radi, ale mu zachovajú vernosť, jedno, čo koná – i vtedy, keď opustí
partnerku alebo ona partnera a on odíde k inej žene, alebo ona
k inému mužovi. Lebo prikázanie: „Nemáš
cudzoložiť“ hovorí: Sľúbil som partnerovi vernosť, preto ho nechám slobodne
ísť, keď odo mňa odchádza. Ja však sám od seba neporuším túto zmluvu vernosti.
Ak chce partner, alebo
partnerka uzavrieť iné manželstvo a nechať sa so ženou, alebo s mužom
rozviesť, potom dá prakresťanka, alebo prakresťan k tomu svoj súhlas. Opustený
prakresťan, alebo prakresťanka sa
potom môže rozhodnúť, či si nájde novú partnerku, alebo partnera, lebo opustený
partner sa nedopustil žiadnej nevery. Pravdaže i on bude musieť preskúmať
svoje city, myšlienky a želania.
V Reči na hore máme
pokyny, pomocou ktorých môžeme spoznať, prečo sme urobili chyby, a ako
môžeme tieto opäť očistiť.
Je jedno, aké hriechy
musíme na sebe spoznať – existuje možnosť obratu. Lebo Boh miluje všetky Svoje
deti. Žiadne nevylúči zo Svojho srdca. Preto neexistuje žiadne večné zatratenie,
ale je možnosť obrátenia sa vďaka Božej milosti. To znamená, že keď hrešíme,
nemáme zostať v tomto stave, a tiež naďalej nezotrvávať v týchto
myšlienkach, v týchto hriechoch, ale máme nabrať odvahu, uchopiť ruku
Večného a povstať; a máme hriešnosť očistiť pomocou Krista v nás
a viac to nekonať. To je cesta k slobode. To je cesta k nášmu
blížnemu a s našim blížnym. To je pre nás prakresťanský život.
VII
Siedme prikázanie
Siedme prikázanie znie: “Nemáš kradnúť“. Takto je to napísané
vo väčšine biblií. V biblii “Dobrá
správa“ stojí: “Neokradni nikoho
o jeho slobodu a jeho majetok“.
Znovu spoznávame, že
bibliu nesmieme brať doslova, iba podľa zmyslu. Keď sa naučíme chápať zmysel,
potom tiež vieme, ktoré časti v biblii odpovedajú večnej pravde,
a ktoré nie. Podľa zmyslu môžeme pochopiť slovo biblie len vtedy, keď sa
sami nasmerujeme na Boha tým, že budeme krok za krokom plniť Desatoro prikázaní
a Reč na hore. Všetko ostatné je mienka. A zostane mienkou a nie je
pravdou, pokiaľ sa my sami nebudeme usilovať o pravdu. Inými slovami: Čo
pochopíme z výpovede, keď ju počujeme, alebo čítame, čo si myslíme, alebo
hovoríme, je až potom pravdou, keď je naplnená našim uskutočňovaním Božích
prikázaní.
Aký zmysel spočíva teda
v siedmom prikázaní “Nemáš kradnúť“ ?
Kradnúť znamená, že nášmu
blížnemu niečo zoberieme, niečo mu odcudzíme. Tu a tam kradneme peniaze
nášho blížneho, kradneme jeho veci a majetok. Avšak my kradneme nášmu
blížnemu i čas, napr. tým, že
s ním vedieme nepodstatné rozhovory.
Tak isto zasahujeme do jeho oblasti života, keď mu bránime aby išiel
svojou cestou tým, že mu vnucujeme naše názory a očakávame od neho, že
uverí v to, čo mu ako názor predkladáme.
Ďalšia forma krádeže
spočíva už v tom, že berieme blížnemu energiu tým, že sa ním zaoberáme tak
dlho - a hoc je to len v myšlienkach - kým si nás nevšimne a neurobí
pre nás to, čo my sami nechceme urobiť. Ak nemôže niekto z našich blížnych
ísť svojou cestou preto, že sme na neho pôsobili, ak nemôže splniť svoje
myšlienky a svoju vôľu - i keď by
boli protikladné - potom sme ho k sebe pripútali, aby sme od neho brali
energiu. Má potom robiť to, čo my chceme. Vo svojom veľkom prejavenom diele “To
je Moje Slovo“* nás Kristus o tom poučuje:
„Kto si nechá svojim
blížnym rozkazovať, kto teda robí, čo iní povedia, hoci spozná, že toto nie je
jeho cesta, ten je žitý a žije mimo svojho vlastného pozemského bytia.
Nevyužíva dni; je využívaný tými, ktorých poslúcha, a preto nepozná svoju
cestu ako človek po tejto Zemi.
Kto viaže svojich
blížnych tým, že im vnucuje svoju vôľu, dá sa porovnať s upírom, ktorý
vysáva energie svojich blížnych. Nepozná sám seba a zároveň sa viaže na
svoje obete - a naopak - obeť, ktorá sa nechá vysávať sa viaže na neho. V jednom
zo životov, buď v pozemských šatách, alebo ako duše v oblastiach na
druhom svete, budú obaja vedení tak, aby sa znovu stretli – a to tak často
a tak dlho, kým jeden druhému odpustí.“
Prečo je vlastne každá
myšlienka rozhodujúca? Prečo môžem svojmu blížnemu myšlienkami kradnúť energiu,
jeho duševnú a telesnú energiu? Môj blížny predsa nepozná moje myšlienky.
Väčšinou sme si príliš
málo vedomí, že myšlienky sú sily, a že už len svojimi myšlienkami sa
môžeme na našom blížnom previniť. Môžeme kradnúť myšlienkami nášmu blížnemu
duševnú a telesnú energiu tým, že mu vyšleme určité hriešne myšlienky,
ako napr. prianie. Ak spočíva
v duši nášho blížneho, eventuálne latentne niečo podobné hriešne ako
v našich vyslaných myšlienkach, potom v ňom prichádza tento potenciál
do kmitania, teda stáva sa aktívnym. Vystúpi na povrch, do jeho sveta citov
a myšlienok. Vyvolali sme v ňom vysielaním v myšlienkach túto
reakciu, potom sme ho nainfikovali našim myslením, chcením a prianím.
Z toho vyplýva ďalšie, náš blížny, ktorý sa stal obeťou
našich myšlienok, si eventuálne splní protikladné prianie, lebo sme k nemu
tak dlho vysielali naše myšlienky, až sa u neho prebudil a ožil
odpovedajúci protiklad, následkom čoho začal hriešne konať. Čo sa stalo?
Pôsobili sme na jeho duševnú a telesnú energiu, čím telo a duša
zoslabli, pretože protiklad predčasne prepukol. Ak náš blížny nebude schopný
vysporiadať sa s týmito prianiami a hriechmi, ktoré sú pre neho zase
zaťažením, potom sa na tom podielame.
K tomu jeden
príklad: Muž vidí ženu. Vystúpi v ňom pocit túto ženu lepšie spoznať,
dostať sa s ňou do kontaktu. Žena na neho nemyslí. On však na ňu stále
znovu myslí. Následok toho môže byť: Ona si ho všimne, bude sa ním zaoberať.
Možno vzniknú v nej dokonca rovnaké priania, ktoré sú živé
i v ňom – voči nej. Tak v nej priviedol svojou iniciatívou do
pohybu vír myšlienok, možno dokonca až k žiadostivosti.
Ak prepukne v tejto
žene žiadostivosť, lebo sa v nej nachádza podobné, nenasmeruje sa vôbec
na vysielajúceho, ale na iného muža, ku ktorému zas ona vysiela, potom nesie
muž, ktorý prebudil potenciál vysielania, podiel na hriechoch ženy, ktoré tým
boli vyvolané, a pravdaže na hriechoch muža, ku ktorému vysiela žena,
u ktorého bolo podľa okolností vyvolané rovnaké, alebo podobné. Myšlienky
vyšli teda od vysielajúceho, muža, k žene; v žene to niečo vyvolalo;
od ženy išli myšlienky k inému mužovi, v ktorom sa znovu niečo
aktivovalo. Podľa okolností myslí onen muž zas na ďalšiu ženu, alebo sa stane
v dôsledku napätia protikladne aktívnym, eventuálne dokonca násilným. Kto
je teraz vinný na hriešnom čine onoho muža?
Vidíme, že takto môže
vzniknúť reťaz viny, na ktorú je pripútaný každý jednotlivec, ktorý sa na tom
zúčastnil, svojim podielom.
Taký komplex viny môže
obsahovať mnoho žiaľu. Jeden zo zúčastnených bude možno neverný svojmu
partnerovi, iný, podľa okolností, nebude môcť dosiahnuť svoj životný cieľ,
ďalší prepadne sebaľútosti a depresii a mnoho iného.
Začiatočným bodom
všetkého tohto nešťastia by bol v našom prípade vysielajúci muž. Kto nesie
väčšiu vinu? On, alebo spoluobčania, ktorí ním boli podnietení? Väčšiu vinu
nesie on, lebo on okradol svojho blížneho. On zapríčinil u ženy, ku ktorej
vysielal, úbytok energie, takže u nej boli predčasne vyvolané príčiny.
Aj keď príčiny
u blížneho spočívajú v duši, predsa nemáme právo ich aktivovať našimi
myšlienkami, našimi prianiami. Preto sú myšlienky veľmi nebezpečné,
a takto môžeme aj myslením okradnúť nášho blížneho.
Ak nám tieto súvislosti
nie sú zrejmé, ak nevieme nič o myšlienkovom vysielacom potenciáli, ktorý
môže v blížnom mnohé vyvolať, potom sme presvedčení o tom, že sme sa
neprevinili proti siedmemu prikázaniu “Nemáš
kradnúť“. Nikdy sme neodcudzili peniaze, ani sme nevzali svojmu blížnemu
majetok; teda myslíme si, že čo sa týka siedmeho prikázania, sme bezúhonní.
Položme si teda otázku:
Sme aj vo svojich myšlienkach bez chyby? Môžeme sa snažiť
i o hlbšie sebaspoznanie v otázke: Komu sme myšlienkovým
vysielaním zobrali energiu? Koho sme ovplyvnili našim prianím a chcením,
našim vysielaním, na koho sme teda pôsobili, aby sme tým niečo pre seba
dosiahli?
Človek by si mohol
myslieť, že naše zámery – ako pre nás, tak i pre našich blížnych – možno
vidieť, teda spoznať v našich slovách a činoch zreteľnejšie, ako
v našich citoch, pocitoch a myšlienkach. Ale i tu treba dávať
pozor, lebo zdanie často klame.
Ak preskúmame pravé
podnety našej reči a konania, potom podľa okolnosti objavíme, že sme
konali zákerne, a tým sme okradli svojho blížneho. Napr. sme úmyselne dali
blížnemu darček, aby sme
dostali ešte väčší dar. Alebo sme mu pritakávali, líškali sa mu, aby sme si ho
získali, aby robil to, čo my v myšlienkach chceme. Pochlebovači,
pritakávači a pokrytci chcú vždy niečo pre seba a okrádajú svojich
blížnych.
Pozrime sa do sveta. Tam
sa bojuje o energiu – napr. peniaze – blížneho. Správny kolobeh obchodovania
spočíva v princípe
“Dávania a prijímania“. Ak je tento kolobeh vyrovnaný, potom prijímame
toľko, koľko sme predtým nezištne dali. Na tom aj stojí – jeden za všetkých,
a všetci za jedného. To je pravé kresťanské spolunažívanie,
a z toho vyplýva blaho pre všetkých, spoločné blaho.
Princíp “Dávať
a prijímať“ sa v hospodárskom živote často zneužíva. Len jeden
príklad: Keď sa ceny nasadia príliš vysoko, potom je to krádež na blížnom. Kam
sa len pozrieme, existuje nerovnosť. Všeobecne sa berie viac, ako sa dáva. Tak
jedného dňa svet padne.
V prírode to vyzerá
podobne. Matka Zem je vykorisťovaná. Po tisícročia sme jej brali sily – nedali
sme jej takmer nič iné, ako jed. Preto je aj naša potrava sčasti
otrávená, a preto sa i my, krok za krokom otrávime. Ukazuje sa
ovocie, následky toho, čo sme zapríčinili. Takto pôsobí zákon o sejbe
a žatve.
To množstvo chorôb –
odkiaľ prichádzajú? Neprichádzajú len z nečistej potravy, zo zlej skazenej
vody, ale z našej sejby, ktorá spočíva v nespočetných negatívnych, to
znamená protikladných, sebeckých a egoistických citov, pocitov, myšlienok,
slov a činov. Voda, zlá potrava, sú len produktom, ktorý si berieme,
a ktorý potom vyvolá chorobu v tele, ktoré je už oslabené zákonom
sejby a žatvy, takže potom ochorieme.
Je zrejmé, že práve
takzvaní kresťania v západnom, vysokocivilizovanom
a pretechnizovanom, kapitalistickom, úspešnom svete, pošliapali siedme
prikázanie. Ničivé následky teraz všetci pociťujeme.
Aj tu prežívame opäť
reťaz príčin. Kto napríklad vyrába jed, ten je spoluvinný na škodách
a utrpeniach v prírodných ríšach a spoluvinný na tom, že ľudia,
ktorí následkom jedu ochorejú (a pre chorobu, čo eventuálne príliš skoro
vypukla) vysielajú tomu odpovedajúc negatívne myšlienky. Tento negatívny
myšlienkový a vysielajúci potenciál podnecuje zas ďalších ľudí
k negatívnemu mysleniu a konaniu. Takto môže raťaz príčin stále ďalej
pokračovať. Výrobca jedu je hlavným vinníkom v tejto reťazi príčin, avšak
každý, kto sa svojim konaním, alebo pripustením – tiež ľahostajnosťou voči
viditeľným neprávostiam – na tom zúčastňuje, nesie spoluvinu.
„Nemáš kradnúť“ – ak zoberieme len slová, potom pochopíme len málo
z toho, čo v nich spočíva. Aby sme každým dňom väčšmi pochopili
zmysel, ktorý jedine oživuje, dali sme si my, prakresťania, za úlohu plniť krok
za krokom Desatoro prikázaní a Reč na hore. Preto sa usilujeme
o pravdu, aby sme viac a viac pravdu žili a prinášali do sveta
pravdivosť, spravodlivosť voči svojmu blížnemu, a tiež voči prírode. Potom
spoznáme i pravdu v biblii.
VIII
Ôsme prikázanie
Ôsme prikázanie vo
väčšine biblií znie: “Nemáš hovoriť krivé
svedectvo proti svojim blížnym“ alebo “proti svojmu blížnemu“. Znova je
biblia “Dobrá správa“ výnimkou. Redukuje výpoveď len na jeden aspekt. Môžeme
tam čítať: “Nepovedz nič nepravdivé
o svojich spolublížnych“.
Teda proti ôsmemu
prikázaniu sa previníme, keď hovoríme nepravdu o svojom blížnom. Ale podať
falošné svedectvo znamená tiež, hovoriť nášmu blížnemu po vôli, líškať sa mu,
chváliť ho, potvrdzovať ho, a to mnohými slovami, ktoré patrične
prikrášlime, aby sme eventuálne dosiahli niečo pre nás osobne. Naše chcenie,
naše myšlienky sú potom celkom iné, ako naše slová. To je falošné svedectvo –
faloš. Takto konáme, aby sme nášmu blížnemu ukradli energiu, uznanie
a náklonnosť, ktorú by nám inak v tej forme, ako si ju od neho
prajeme, nedal. Potom nepovieme ani pravdu, ale ani našu čestnú mienku; povieme
to, o čom sa domievame, že by to náš blížny rád počul. - Spoznáme, že v tomto
prikázaní je súčasne
obsiahnuty výrok siedmeho prikázania „Nemáš
kradnúť“.
Čo je mienka? “Mienka“
znamená vždy, že to nevieme. Pravdu nepoznáme, preto si niečo vymyslíme, čo
zapadá do našej šablóny myslenia, a preto je to pre nás logické. Toto je potom
naša mienka. Keďže mienka
podáva svedectvo o nevedomosti, môže byť nepravdivá.
Videné duchovne - teda
v skutočnosti - je slovo, výpoveď, myšlienka tak dlho prázdna
a jalová, dokiaľ prichádza slovo iba z vyčítaného, z intelektu,
z vedomosti. Slovo dosiahne zvuk,
váhu a význam iba vtedy, ak človek to, čo hovorí, napĺňa životom, teda
pravdou – svojim uskutočňovaním,
k o n a n í m.
Kto necháva Božie
prikázania ožívať vo svojom myslení, hovorení a konaní, ten vie, že to,
o čom hovorí, je pravda, lebo to sám prežil a skúsil. Jeho city,
pocity a myšlienky sú potom v súlade s jeho slovami. Kto
naproti tomu hovorí o živote – Božských zákonitostiach, a tak isto
o veciach denného spolunažívania medzi ľuďmi – ktoré však vo svojom živote
sám nepoužíva, a tým ich sám na sebe neskúsil, ten nemôže vyjadriť nič
iné, ako svoj predpoklad, predstavu, mienku.
Pravda, zákonitosť
Vnútorného života, môže byť teda sprostredkovaná a podaná ďalej len tým,
kto ju sám uskutočňuje, teda žije.
Tvrdí sa, že kňazi,
farári, biskupi a kardináli sú ručiteľmi pravdy. Môžu mať teda biskupi,
kardináli, farári a kňazi mienky? Mienka nie je, ako sme videli,
bezpodmienečne pravdou. Ak teda nehovoríme ako ručiteľ pravdu, potom podávame
falošné svedectvo proti nášmu blížnemu a tým hrešíme. Tu vzniká otázka:
Môžeme zbaviť hriechov nášho brata, našu sestru, ktorí k nám prídu
a zveria nám svoju prosbu, svoje hriechy, keď sami vedome, alebo dokonca
úmyselne hrešíme?
My všetci sa máme denne
kontrolovať v tom, čo hovoríme. Lebo pred Bohom je každý ručiteľom. Ručí
pred Bohom, že to, čo hovorí, zodpovedá pravde. Ak nezodpovedajú naše slová
pravde, ak sú len predpokladmi, alebo mienkami a my o tom vieme, lebo
sa naše myšlienky celkom inak prejavujú, a keď dokonca celkom inak konáme,
potom podávame falošné svedectvo. Teda hovoríme falošne, lebo inak myslíme.
Hovoríme nepravdivo a sme nepravdiví. Sme klamármi.
Len ten, kto je sám
statočný, teda pravdivý, kto povie to, čo skutočne cíti, pociťuje a myslí,
a tiež podľa toho koná, ten dokáže rozoznávať statočného, poctivého,
pravdivého spoluobčana od klamára, tvorcu mienok a zvodcu. Ak sa
nesnažíme zo všetkých síl nasmerovať naše myslenie a chovanie na život
podľa Desatora prikázaní a Reči na hore, necháme sa často týmito ľuďmi,
ktorí vytvárajú názory, oklamať.
My, prakresťania,
dodržiavame ôsme prikázanie nasledovne: Snažíme sa pozorovať sami seba vo
všetkom, čo myslíme, hovoríme a konáme. Keď sme v rozhovore so svojim
blížnym, pýtame sa sami seba: Je to, čo hovoríme pravda, alebo je to falošné
svedectvo? Spoznáme sa sami tým, že kontrolujeme nielen naše slová, teda to, čo
hovoríme, ale tiež naše myšlienky a dokonca naše city, či sú tieto
pravdivé.
Prirodzene, dalo by sa
povedať: Koho svedomie nepohne, pre toho je všetko pravda, ten dáva často
falošné svedectvo proti svojmu blížnemu. Normálne však je, že sa svedomie pohne
vtedy, keď sa denne sami pozorujeme a vložíme náš život do Kristových rúk
tým, že krok za krokom plníme Desatoro prikázaní a Reč na hore. Potom
ihneď spoznáme: Hovoríme falošne, podávame krivé svedectvo, alebo sme pravdiví?
Ukáže sa nám to v našich citoch, a tiež v našich myšlienkach.
Tak nám to Boží Kristus prejavil, a kto to dodržiava, ten spoznáva sám
seba a vie, či je verný pravde, teda Kristovi, a či je verný
v cítení, myslení, hovorení a konaní ôsmemu prikázaniu.
Vernosť ôsmemu prikázaniu
porušíme už vtedy, keď podáme ďalej vedome klebety, ako napríklad: „Počul som,
že môj blížny povedal toto a tamto.“ Ak najskôr neskontrolujeme, či je to
pravda, už sa previňujeme.
Aby sme sa nezaťažili
vinou tým, že podáme ďalej ako pravdu to, čo sme počuli, mohli by sme dodať:
„Možno je to klebeta.“ Avšak v tomto prípade by sme si mali položiť
otázku: Prečo vôbec vyslovujeme tento chýr? Čo tým chceme dosiahnuť? Nemali by
sme teda hovoriť o treťom. Ak je nám niečo nápadné, potom ideme
k nášmu bratovi, alebo k našej sestre a spýtame sa jeho,
prípadne jej. Vyslovíme to, čo nás poburuje. Potom budeme k nášmu blížnemu
spravodliví a urobili sme krok
k splneniu princípu spravodlivosti.
Takto majú kresťania
myslieť a žiť. Takto plníme ôsme prikázanie: „Nemáš hovoriť krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.“
IX
X
Deviate a desiate prikázanie
Obidve posledné
prikázania môžeme pozrieť súčasne, lebo sú si obsahom veľmi podobné. V
Scofieldovej biblii, s prekladom podľa Martina Luthera, deviate prikázanie
znie: “Nebaž po dome svojho blížneho“
a desiate prikázanie: “Nebaž po žene
svojho blížneho, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi,
ani po jeho oslovi, ani po hocičom, čo tvoj blížny má.“
V revidovanom
preklade Martina Luthera z roku 1984 znie deviate prikázanie podobne: “Nemáš túžiť po dome svojho blížneho“ a desiate
prikázanie: “Nemáš túžiť po žene svojho
blížneho, ani po sluhovi, slúžke, dobytku, oslovi, ani po hocičom, čo tvoj
blížny má.“
V biblii “Dobrá
správa“ sú už deviate a desiate prikázanie zhrnuté dohromady. Tam sa hovorí:
“Nepokúšaj sa získať nič, čo patrí inému, ani jeho ženu, ani jeho
sluhov, dobytok alebo osla, ani nič iného, čo patrí jemu.“
Spýtajme sa: Čo patrí
vlastne mne? Ak sa vidím ako ten, ktorým skutočne som, ako dom Ducha svätého,
ako Boží chrám – čo mi potom patrí? Mne patrí Božia plnosť, nebo a Zem.
Všetko čo je, je ako esencia a sila vo mne, v mojom duchovnom tele,
ktoré je mikrokozmom v makrokozme. Je to moje duchovné dedičstvo. Môj
Otec, ktorý je tiež Otcom všetkých čistých duchovných bytostí, duší
a ľudí, dal každému z nás nespočetné sily nekonečnosti ako
dedičstvo. Toto všetko je v nás, a to máme znova vyvíjať životom
podľa Božského zákona.
Čo je navonok,
v hmote, naším, to je zároveň naše pozemské dedičstvo. Je to Boží dar,
ktorý môžeme spravovať, no nemáme sa naň nikdy viazať.
Z toho vyplýva,
vzťahujúc sa na deviate prikázanie - „Nemáš
túžiť po dome svojho blížneho“ - aby si bol spokojný s tým, čo ti Boh dal, čo
smieš spravovať. Je to tvoja úloha, aby si si to, čo v pozemskom svete
vlastníš, vážil, zákonne to rozmnožoval a staral sa o to, ale
nezávidel to, čo má tvoj blížny.
Mnohí závidia
svojim blížnym majetok, lebo v našom svete vládne nerovnováha. Keby mal každý rovnako,
potom by nikto nežil
v chudobe. Každý by bol viac, či menej spokojný, lebo by nakoniec mal to
isté, čo sused. Prípadne by to mal inak usporiadané, inak postavené, inak
pripravené, alebo zariadené, ale brané do úvahy ako energia, mal by to isté.
Pokiaľ bude vládnuť na Zemi táto nerovnováha, budú sa ľudia tiež previňovať
proti deviatemu prikázaniu: „Nemáš túžiť
po dome svojho blížneho.“
V jednotnom preklade
čítame o tom, ako žili prví kresťania v prvom storočí po smrti
a vzkriesení Ježiša. Tam sa píše: „Obec veriacich bola jedno srdce
a jedna duša. Nikto nemenoval
niečo z toho, čo mal svojim vlastníctvom, ale mali všetko spoločne. .
. Nebolo ani nikoho medzi nimi, kto by
trpel biedou. Lebo všetci, ktorí vlastnili pozemky, alebo domy, predali svoje
vlastníctvo, priniesli zisk a položili ho apoštolom k nohám. Každému
bolo z toho toľko pridelené, koľko potreboval.“ (Sk 4:32-35)
Vidíme: Ak ľudia žijú
podľa kresťanských ideálov, podľa prikázania “spolunažívania“, jednoty,
spoločenstva, bratstva, potom nie je pre nich požiadavka deviateho
a desiateho prikázania už vôbec aktuálna, lebo už nie sú viazaní na osobné
vlastníctvo. Všetko patrí spoločnosti, a všetci pracujú
v spoločnosti, pre blaho všetkých.
Aj dnešní prakresťania sa
usilujú o podobné. Stále viac ľudí sa snaží žiť v tomto zmysle.
Dávajú svoj majetok dohromady, takže každý môže mať v rovnakej miere účasť
na tom, čo je spoločnosťou spravované a udržiavané, a rovnakou mierou
môže prijímať z toho, čo sa v spoločnosti nahospodári.
Či sme sa narodili do
blahobytu, alebo to priniesli naše životné okolnosti – napr. dobre platené povolanie,
dobre vedený
a prekvitajúci obchod – že sa nám dostalo blahobytu, mnoho majetku, potom
záleží na tom, ako zaobchádzame s tým, čo vlastníme.
Ak spravujeme majetok
správnym spôsobom a dávame ďalej, čo bezpodmienečne nepotrebujeme, potom
môže takto konať i náš dedič – syn, dcéra. Príjme ho od rodičov, bude ho
dobre spravovať, a to, čo bezpodmienečne nepotrebuje, dáva ďalej.
Ak nenadobudli rodičia
svoj majetok zákonným spôsobom – aký to môže mať ďalší priebeh? Dedičom pripadne
po skonaní rodičov vlastníctvo, podľa pozemského zákona. Ale ako je to
s duchovnou zákonitosťou? Môže byť vlastníctvo trvalé, keď nebolo
nadobudnuté pozitívnymi silami života, silami dávania a prijímania?
Ak sa pozrieme do sveta,
potom často spoznáme, že sa niektorý podnik v druhej, alebo v tretej
generácii rozpadne. Dediči majú podľa okolností celkom iné záujmy. Tak sa často
rozpadne to, čo rodičia nadobudli nesprávnym spôsobom.
Deviate prikázanie „Nemáš túžiť po dome svojho blížneho“ môžeme
vidieť i duchovne.
My, prakresťania, veríme,
že každý z nás je chrámom Ducha svätého, teda Božím domom. Ako je to, keď
túžime po jednom človeku, aby sme znečistili, poškodili a zhanobili jeho
dom, chrám – možno telesným spôsobom? Ako je to, keď považujeme dom, chrám
svojho blížneho za svoje vlastníctvo, aby sme s týmto chrámom,
s týmto domom robili, čo chceme?
Ak používame napr. dom,
v ktorom býva Boží Duch – teda
človeka – ako otroka, naložíme mu najťažšie bremená a práce, necháme nášho
spolublížneho pre nás pracovať za nepatrný zárobok a my naproti tomu
hýrime, hodujeme a kocháme sa v svojom bohatstve – potom sa cítime rovní
Bohu, a tým vnikneme ako bôžik do chrámu, do domu nášho blížneho
a urobíme si z neho svoj nástroj.
Krátky pohľad do našich dejín: V stredoveku
existovalo nevoľníctvo. Roľníci boli
šľachte na to, aby pre ňu pracovali, a sami dostali len nepatrnú čiastku z toho,
čo nahospodárili. Pomyslime aj na otroctvo. Európania ukoristili
v Afrike ľudí, previezli ich v lodiach do Ameriky, aby ich tam
vydražili ako tovar. Tí, ktorí vlastnili Nový svet, nakúpili otrokov, zaplatili
za nich peniaze, držali ich čiastočne ako zvieratá, používali ich pracovnú
silu a nechali ich často celkom žalostne živoriť.
Dejiny ukazujú, že jedna z „kresťanských“ úradných
cirkví držala otrokov ešte až do 19. storočia. Tu vzniká otázka: Kto určoval
smer tejto inštitúcie? Bol to Boží Kristus, ktorý ako Ježiš učil bratstvo, zároveň
súrodenecký vzťah, alebo tu pôsobili iné sily?
V Afrike boli ľudia
pochytaní a vydražení – teda bol prevádzaný trh s otrokmi. To sa dnes
už týmto spôsobom nekoná. Ale nekoná sa pri krste novorodeniat niečo podobné?
My nie sme ešte celkom zbavený otroctva, lebo: Deti, ktoré sa nemôžu rozhodnúť,
pretože sú ešte malé, a tým nemajú ešte dar rozlišovania, sa jednoducho
zoberú a pripútajú krstom k nejakej inštitúcii. To je v rozpore s tým, čo
Ježiš vyučoval - „Najskôr učte, a potom krstite“ - to znamená: Nechaj
svojho blížneho slobodne rozhodnúť, či chce prijať toto, alebo tamto
náboženstvo.
Vidíme a spoznávame,
že sa nemáme viazať na písmená biblie, inak by mohli mnohí z nás povedať:
„Netúžim po dome môjho blížneho, stačí mi môj a som spokojný, teda
nepreviňujem sa proti deviatemu prikázaniu - Nemáš
túžiť po dome svojho blížneho. Som teda dobrým kresťanom.“ Kto sa sám
nekontroluje, kto neskúma svoje myšlienky, kto nepochopí zmysel slov
v biblii, ten sa domieva vo viere, že ďalekosiahle plní Desatoro
prikázaní. Ako ešte môže vyzerať previnenie proti deviatemu prikázaniu, to
bude nasledovne ukázané na jednom príklade, v súvislosti s desiatym
prikázaním.
V Lutherovej biblii
máme desiate prikázanie, ktoré znie podobne ako deviate: “Nemáš túžiť po žene svojho blížneho, ani po sluhovi, slúžke, dobytku,
oslovi, a ani po hocičom, čo má tvoj blížny.“ Toto prikázanie hovorí,
že nemáme nášmu blížnemu toto všetko, alebo ešte viac odcudziť. To sa nemusí
stať násilím, alebo vonkajšími donucovacími prostriedkami. Často to prebieha
oveľa jemnejšie – cez naše prianie a chcenie. Tak sa môže stať nasledovné:
Padlo nám do oka
vlastníctvo, napr. pozemkové
vlastníctvo. Dlhý čas, roky, pestujeme túžobné myšlienky, až kým jedného dňa
náš blížny predá svoje pozemkové vlastníctvo na základe nejakých situácií,
a my ho môžeme nadobudnúť. Potom si myslíme: „Toto pozemkové vlastníctvo
môjho blížneho som vždy chcel. Teraz to chce náhoda a on predáva pozemok
a zem, a ja môžem tento majetok nadobudnúť. Aké šťastie!“
Bola to naozaj náhoda,
alebo šťastie? Pomohol nám Boh k tejto kúpe? Alebo to bolo naše prianie
a chcenie? Snívali sme prípadne intenzívne o tom - predstavovali sme
si to v obrazoch - vlastniť tento majetok? Myšlienky sú sily, takisto
obrazy túžob; oboje sa usiluje, aby sa uskutočnilo.
Môže sa stať nasledovné:
Vysielali sme, možno dlhé
roky, myšlienky túžob. Toto vlastníctvo sme obklopili celou aurou túžob
a teraz sa vlastník dostal do ťažkostí. Kto podnietil tieto ťažkosti?
Možno my – našimi myšlienkami túžob. Je možné, že náš blížny mal už predtým
ťažkosti, ktoré napomáhali k tomuto vývoju. Ale keby boli vyšli na povrch
postupne, potom by ich mohol krok za krokom usporiadať a nebol by musel
predať svoje vlastníctvo. Potom sme teda spoluvinní na tomto priebehu predaja a kúpy.
Rozveďme tento príklad
ďalej: Nadobudneme toto pozemkové vlastníctvo. Podľa možnosti preberieme tiež
paholka, slúžku, dobytok, osla a všetko to, čo prvý vlastník nadobudol.
Najskôr ide všetko dobre. V druhej, tretej generácii však energia upadne, lebo
naše deti a ich deti nemajú nijaký záujem o pozemkové vlastníctvo.
Potom vznikne otázka: Prečo je to tak? Vlastníctvo sa nadobudlo nesprávne,
neúprimne, teda nečestne, totiž na základe žiadostivosti, závisti;
koniec-koncov sa tu jednalo o lúpežný zámer.
Môže sa k tomu
pridať i zmienená žena v desiatom prikázaní: Tak dlho vysielame
myšlienky k inej žene, až kým ju podľa okolností vlastníme, tak, ako
vlastníme majetok nášho blížneho, ovládame a považujeme ho za svoj.
Mnohí sa cítia vlastníkmi
menšieho, alebo väčšieho majetku. Ako to robíme s našim tzv. vlastníctvom?
Vidíme ho ako naše
vlastníctvo, s ktorým môžeme robiť, čo chceme – alebo sa vidíme iba ako
správcovia toho, čo nám Boh zveril?
Ak dáme všetko, čo máme
navyše (než potrebujeme) ďalej, tak, že môže na tejto Zemi, v tomto svete
vzniknúť rovnosť, potom spravujeme naše pozemkové vlastníctvo správne. Potom
budeme tak isto spokojný so svojou ženou, so svojim sluhom, so svojou slúžkou,
s dobytkom, s oslom a s tým, čo všetko ešte máme. Kto nie
je spokojný s tým, čo mu Boh zveril k spravovaniu, ten môže potom
hľadať a prijať to, čo odpovedá jeho obrazu túžby. Kto sa však usiluje
o vlastníctvo svojho blížneho, teda baží, ten chce výlučne niečo pre seba.
Kto chce len pre seba, svoje vlastníctvo, svoj majetok, ten ho skôr, alebo
neskôr dostane – avšak nie božskými silami a sotva ho má, už ho znovu
stratí. Lebo jedna zákonitosť v zákone o príčine a účinku znie:
Čo chceš držať, stratíš.
Pre nás, prakresťanov, je
“túžiť po niečom“ to isté ako “odcudziť“, lebo vieme, že môžeme svojimi
opakujúcimi myšlienkami túžob narobiť často viac negatívneho, ako slovami,
ktoré krátko vyslovíme, ktoré ale potom v myšlienkach viac nezosilňujeme.
Myšlienky sú sily.
Žiadostivé myšlienky sú lúpežné sily. Aj keď nemôžeme ihneď odobrať svojmu
blížnemu to, čo má – raz mu to zoberieme svojim žiadostivým myslením, svojim
nepravdivým hovorením a prípadne svojim nečestným konaním, vtedy, keď je
náš blížny k tomu prístupný.
Aj podceňovanie nášho
blížneho na základe jednej vlastnosti, schopnosti, alebo veci, ktorú vlastní,
a ktorú mu závidíme, je previnením proti tomuto deviatemu
a desiatemu, a tiež proti siedmemu prikázaniu „Nemáš kradnúť“.
V týchto pár slovách
deviateho a desiateho prikázania spočíva, ako vidíme, mnoho
k sebaspoznaniu – za prvé aspekt materiálnosti, za druhé duchovnosť, Boží
chrám, blížny, náš brat, naša sestra.
Takto teda vidíme my,
prakresťania, Desatoro prikázaní, a podľa nich sa orientujeme. Niektorý
z nás môže povedať, že tým získal šťastnejší a slobodnejší život, že
sa stal nenáročným, a že vlastní to, čo potrebuje a ešte oveľa viac.
Lebo Boh je plnosť a dáva tomu, kto nie je žiadostivý, kto nepodáva krivé
svedectvo proti svojmu blížnemu, kto neokráda svojho blížneho ani
v myšlienkach, ani v činoch.
Mnohí z našich
spolublížnych vidia Desatoro prikázaní inak. Nechceme žiadneho človeka nútiť
myslieť a žiť tak, ako to robíme my. Každý je slobodný a každý má iný
stupeň poznania. Ak žijeme podľa svojej miery a podľa svojho spoznania
Desatora prikázaní, ak ich teda uplatňujeme v našom každodennom živote,
potom vyčítame z každého prikázania viac a viac, lebo potom sa naše
vedomie rozšíri a my vidíme hlbšie.
My, Kristovi priatelia
v Univerzálnom živote, máme jedno prianie: Nech sa stále viac našich
blížnych prikloní k Desatoro prikázaniam a podľa nich nasmerujú svoj
život. My, prakresťania, sa cítime spojení so všetkými ľuďmi, lebo v Bohu
sme všetci bratia a sestry, pretože sme Božie deti.
Prajeme Vám veľa sily
a lásku nášho Pána a Vykupiteľa, Krista, ktorú budete môcť pocítiť.
Boh na pozdrav
BOH,
prameň a prúd bytia, náš Otec
– my,
Jeho verné obrazy
Prvé, závažné slová,
ktoré dal Boh nám, ľuďom, s Desatoro prikázaniami, znejú: „Ja Som Pán,
tvoj Boh.“ Táto výpoveď má pre nás prakresťanov podstatný význam, lebo Boh je
prapôvodom a životom všetkých bytostí, všetkých vecí, všetkého bytia.
Boh je jediným prameňom,
z ktorého prúdi Jeho svetlo, Jeho sila, život. Boh je zároveň večne
prúdiaca, najvyššia energia, ktorá sa tiež nazýva duchovný svetelný éter, alebo
Svätý Duch. Boží Duch je stvoriteľská, zároveň tvoriaca, rovnako vo všetkom
živote dýchajúca, oživujúca, napájajúca a udržiavajúca sila. Nechá vznikať
formy bytia a vedie ich k evolúcii. Nechá rásť a dozrievať
nespočetné formy duchovných minerálnych, rastlinných a zvieracích ríší,
nechá ich prejsť rôznymi stavmi a stupňami vedomia – cez prírodné bytosti
až k vyzretým duchovným bytostiam, Božím deťom, nazývaným na Zemi
“anjeli“.
Boh dal taktiež Sebe
formu: On je najvyššia duchovná bytosť, Otcom všetkých duchovných bytostí,
ktoré sú Jeho dokonalými vernými obrazmi.
Boh je aj sila
a život v matérii a Otcom všetkých duší a ľudí. On je našim
pôvodom a našim cieľom. Božím deťom v pozemských šatách
a v čistiacich oblastiach, kam ide duša po odložení pozemského tela,
je prikázané stať sa postupným uskutočňovaním a plnením Božích zákonov
opäť vernými Božími obrazmi, ktorými pôvodne sme, aby sme sa znovu vrátili do
nebies čistí a dokonalí. Cestu tam nám ukazuje Desatoro Božích prikázaní,
ktoré sú výňatkom z Absolútneho zákona nebies. Život v rozpore
s Božími prikázaniami, teda život v hriechu, nás oddiaľuje od Boha
a vedie, podľa zákona sejby a žatvy, do ďalších zatienení a do
pozemských osudov plných útrap.
Ak uplatňujeme vedomosti
o našom Odkiaľ a Kam v dennom živote, potom budeme svoje dni
využívať, aby sme spoznali svoju vinu a očistili ju tak, ako to Ježiš
učil: tým, že oľutujeme, prosíme o odpustenie, odpustíme, znovu dáme do
poriadku a spoznané hriešne skutky viac nekonáme. Tým sa postupne
približujeme k Bohu. Odstránime to, čo ako zaťaženie, ako tieň, ako
hriech zahalilo naše božské dedičstvo a snažíme sa, aby sme sa stali čím
ďalej, tým viac čistými, plnými svetla a božskými. Takto plníme zmysel
a účel nášho pozemského života, lebo: Sme na Zemi, aby sme sa stali znovu
božskými.
My, prakresťania, ideme
Vnútornou cestou a rastieme postupným uskutočňovaním a plnením Jeho
zákonov, vedomí si svojej zodpovednosti života v Božom Duchu. Vo všetkých
oblastiach denného života sa usilujeme plniť božské princípy: rovnosť,
slobodu, jednotu a bratstvo, z čoho vyplýva spravodlivosť.
Vysvetlivky
* sloveso ´žité´ stojí v pôvodnom nemeckom texte
v tŕpnom rode. Preto bola táto forma slovesa prevzatá do slovenčiny.
* Lutherova biblia: Biblia podľa
prekladu Martina Luthera; text biblie podľa revidovaného vydania v r.1984.
* “Dobrá správa“, text biblie:
Biblia v dnešnej nemčine. Stuttgart 1982. Spoločný preklad biblie podľa
objednávky a v zodpovednosti katolíckej a evanjelickej cirkvi
nemecko-hovoriacich krajín.
* “Scofieldova biblia“, sväté
písmo podľa nemeckého prekladu D. Martina Luthera, vydávateľ C. I. Scofield,
štvrté nemecké vydanie 1982.
* “To je Moje Slovo A a Ω. Evanjelium
Ježiša. Prejav Krista, ktorý svet nepozná“, Würzburg 1997, str.271.